Spolubývajúci

6

Prešli sme do obývačky. Ležérne sa usadil na pohovke, oblečený opäť ako elegán, vystrihnutý z obálky časopisu Vogue. Z praktických dôvodov som si sadla do kresla po jeho ľavej ruke, udržiavala som si tak dostatočný odstup. Ak by mal zase hlúpe nápady.

Prezrel si ma skúmavým pohľadom, vyzeral opäť ako slušný chlap, ktorého som spoznala pri obhliadke bytu. Bola to maska a ja som zažila jeho pravé JA až včera? Alebo toto bol pravý Sebastián a včerajšok patril k nevydareným epizódkam?

Založila som si ruky na hrudi, dávala som mu najavo, že čakám na jeho vyjadrenie.

„Ďakujem, že si si našla čas. V prvom rade som sa ti chcel ospravedlniť za moje včerajšie správanie. Uvedomil som si, že som sa poriadne neospravedlnil a že som sa skutočne zachoval ako somár," hovoril pomaly a celý čas pozeral do zeme.

Potom sa zhlboka nadýchol a pozrel opäť na mňa, nedávajúc najavo pravé emócie.

Na sekundu, možno stotinu sekundy ma jeho slová potešili. Pôvodne som očakávala hrdinské, silácke reči, obviňovanie, že som zle pochopila jeho ťah a že som až príliš odťažitá. Prižmúrila som oči, aby som mu naznačila, že spracovávam jeho slová.

„Tak trochu som to prepískol, ja viem. Ako som ti už vravel, zle som odhadol situáciu, nestáva sa mi to často, tak som sám ostal celkom zaskočený," pokrčil plecami.

Vyzeral vierohodne, možno sa snažil byť úprimný, ale ťažko sa to odhadovalo.

„Vieš, neviem, na čo si zvyknutý, ale povedala by som, že práve moja reakcia bola úplne prirodzená a netuším, akú si očakával ty alebo aká by mala byť správna reakcia podľa tvojich predstáv. Viem si to však domyslieť," skonštatovala som.

Znela som celkom pokojne, na čo som bola neobvykle hrdá. Hlas som však mala poriadne ostrý, panovačný, pristihla som sa, že na neho využívam taktiku, ktorá mi u študentov zabezpečuje rešpekt.

„Takpovediac, už aj toto ospravedlňovanie mi je celkom nepríjemné, ale povedal som si, že v mene harmonického spolunažívania musím niečo povedať," odfrkol s neprítomným pohľadom do prázdna.

Ha, takže sa len zachoval, ako mu niekto poradil. Sám by sa zrejme neospravedlnil, ani by nič nevysvetlil. Pravdepodobne by sa tváril, že sa nič neudialo a dúfal by, že ja sama by som za ním prišla a prelomila ľady po svojom, keďže ten jeho pokus vyšiel napokon ako čistá katastrofa.

„Tiež mi je to nepríjemné. Nie každý deň mi po prvých pár slovách niekto vlepí bozk na pery. Ale nejdem to už teda vyťahovať. Myslím si, že si asi pochopil, že naším cieľom nie je, hm, takýto typ zbližovania, ako skôr praktické dôvody, ktoré nás oboch viedli k tomu, že sme skončili v jednom byte. Keby mi bratranec nenavrhol teba, príde ktosi iný," pomaly som vysvetľovala.

„Už sa to viackrát nestane. Nejako si na seba zvykneme, určite. Okrem toho, ako som ti pri podpise zmluvy spomínal, toto bývanie je len dočasné riešenie kvôli práci. Za polrok sa snáď nepozabíjame," pokúsil sa o malý úsmev.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že táto jeho slušnejšia, umiernenejšia stránka mi neimponovala. Veď preto som ho aj pod svoju strechu prijala. Prvý dojem však nie vždy odhalí človeka v správnom svetle.

„A čo tá ženská návšteva v noci?" Nemohla som si to odpustiť.

Mierne sa strhol a zatváril sa prekvapene, dokonca na sekundu previnilo. Potom sa však otriasol a snažil sa zakryť pobavenie.

„Myslel som si, že si spala a nič si si nevšimla," priznal sa.

Podráždene som prevrátila očami: „Zobudili ste ma."

„Bola to len jedna známa. Ospravedlňujem sa aj za to," pripustil.

Samozrejme, že to bola len jedna známa. Osoba na vyplnenie prázdneho voľného času a uzdravenie urazeného ega. Aké jednoduché dokázalo byť emočné spektrum niektorých mužov.

„Nebudem a nechcem hodnotiť tvoj intímny život. Je to aj tvoje bývanie, nemienim ťa nijako extrémne obmedzovať, ale je to môj byt a vyslovene som ťa žiadala, aby si mi návštevy akéhokoľvek typu nahlasoval dopredu. Ak je to, samozrejme, možné. Máš to aj v zmluve," karhala som ho.

„To ťa budem otravovať celkom často....," zašomral si sám pre seba s úškrnom popod nos.

„Prosím?" Nepočula som ho dobre.

„Nič, nič...prepáč. Svoje návštevy ti vopred ohlásim, dohodnuté. Býval som poväčšine sám, čiže si musím aj ja zvyknúť na nové pomery," vyhováral sa.

„Prečo si si teda nenašiel nejaký byt len sám pre seba? Ak ti je tak zaťažko dodržiavať štandardné pravidlá spolunažívania." Nechápala som.

„Neoplatilo sa mi to. Mám dva byty v dvoch rôznych mestách. V tomto dlho nebudem, z praktických aj finančných dôvodov mi stačilo zohnať si byt, kde párkrát prespím," vysvetľoval.

Potešila ma informácia, že možno nebude bývať v byte až tak často a možno sa napokon vôbec nebudeme musieť až tak snažiť o akú takú komunikáciu a kompromisy. Hneď sa mi naša situácia začala javiť ako znesiteľnejšia.

Prikývla som mu na znak pochopenia.

„Prečo si si do bytu vzala chlapa, keď si očividne voči mužom dosť ofenzívne naladená?" Zaútočil na slabé miesto.

Potešenie bolo preč, opäť som nasadila kamenný výraz.

Ľahostajne som mykla plecami: „Potrebovala som spolubývajúceho kvôli plateniu účtov. Ceny idú hore, ale platy nie. A ľudí, čo hľadajú podnájmy v tomto období nie je veľa. Väčšina už svoje bývanie má. Ozývali sa mi zväčša kadejaké indivíduá alebo zúfalé slobodné matky s deťmi. Či som chcela, či nie, ty si bol jediné racionálne riešenie."

Nedala som mu čas na odpoveď, len som videla, ako sa mračí a zaiste uvažuje nad tým, či budem neustále taká nepríjemná a chladná.

„Čo ti vlastne o mne nakecal ten môj vydarený bratranec?"

Sebastián sa pomrvil na sedačke, už očividne ľutoval, že sa rozhodol so mnou začať akýkoľvek rozvetvený rozhovor. Moje správanie nespadalo do jeho zaužívaných modelov správania, s ktorými sa stretával.

„Nič zvláštne. Len že si zúfalá, lebo si si doteraz nenašla nájomcu a že si sa tak trochu stala zarytou feministkou, lebo si pred viac ako ôsmymi mesiacmi ukončila dlhoročný vzťah, ktorý nedopadol najlepšie," precedil cez zuby.

„Feministkou?" Prekvapene som na neho zagánila.

„Slušne povedané," vysvetlil.

Môj „drahý" bratranec ma zrejme vykreslil ako poriadne odpornú harpyu, ktorá nenávidí mužov a stráni sa ich, aby mala pokoj a mohla dožiť svoj osamelý život v jednej izbe s mačkami a knihami od Rosamunde Pilcherovej, v ktorých ešte láska existuje.

„Rozumiem... ale pri všetkej úcte, ak si toto o mne počul, čo ti, prosím ťa, vnuklo myšlienku vyštartovať po mne?" Nechápala som.

Nahlas sa zasmial. Pochopil, že je so mnou ťažká reč a i keď sa už ospravedlnil vlastne dvakrát, nezbavil sa mojich podrývačných komentárov.

„Neviem. Výzva? Pokušenie? Chcel som sa presvedčiť sám, ale už si mi dala dostatočne najavo, že si uzavretý prípad," mykol bez emócií plecami.

Hovoril s takou ľahostajnosťou a ľahkosťou, že som pomaly začala chápať, čo máme spoločné a čo nás tak ľahko kladie oboch do spoločného konfliktu. ON mal až priam otrasný názor na ženy a celkovo ich funkciu v mužskom svete a JA som mala odpor voči mužom, prevažne voči takým, akým bol on.

S okatým nesúhlasom a opovrhnutím som pokrútila hlavou a zbierala v sebe energiu na pokračovanie v slušnej konverzácii.

„Mám teda očakávať časté ženské návštevy?" Zmenila som tému.

„Podľa toho, čo považuješ za časté," zašomral vzdorovito.

„Sebastián...," ohriakla som ho.

Pri svojom mene ho mierne naplo a pozrel sa mňa celkom ľadovým pohľadom. Nebola som v miestnosti jediná s mrazom v srdci.