Spolubývajúci

42

Keď sme dopili šampanské, nechtiac som sa ním v podstate dorazila. Aj keď som nutne potrebovala byť pri Sebastiánovi v strehu, v dôsledku celodennej hladovky, únavy a emočného kolotoču som cítila, ako mi vedomie odchádzalo pomaly do stratena, čo si, samozrejme, všimol i Sebastián a aj keď do mňa lial už len minerálku, mala som na tú noc viac ako dosť. Už som ani nevnímala, koľkokrát ma pohladil po ruke alebo ma za ňu chytil a držal niekoľko minút, hladiac ma palcom po hánkach, či koľkokrát sa na mňa zapozeral, akoby sa ani on nedokázal spamätať, že sme zas sedeli zoči-voči. Hovorili sme radšej o celkom bežných veciach, nerýpali jeden do druhého, nespomínali Silviu.

Keď už mi motalo nielen hlavu, ale i telo, so smiechom ma podoprel v náruči a rozhodol, že musíme odísť. Vôbec som nevnímala, či nás niekto sledoval, úplne som zabudla, že sme boli v bare, že kdesi v rohu číhala Rebeka, ktorá nás istotne zvedavo sledovala a že ma Sebastián nakoniec neviezol taxíkom domov, ale k nejakému hotelu.

Bála som sa, pretože som na sebe cítila, že by som šmahom ruky stratila zábrany. V mojej hlave nejestvovala žiadna Silvia ani iné problémy, ktoré mi bránili vrhnúť sa na Sebastiána. Pridržiavajúc ma voviedol do miestneho hotela, cez recepciu presunul k výťahu a odprevadil v náruči až do jeho apartmánu. 

Akonáhle sme vošli do jeho hotelovej izby a on zavrel dvere, akoby mi úplne vyplo mozog. 

Nedovolila som sa mu už vzdialiť ani o milimeter. Zahnala som sa za ním, potiahla ho za rameno, stočila k sebe, chytila ho obomi rukami za tvár a lačne som sa mu vrhla na pery. Cítila som, že som ho šokovala, ale po krátkom zaváhaní začal ochotne spolupracovať. Dychčala som po jeho dotykoch a bozkoch. Nemohla som sa ho nabažiť, bol taký krásny, taký milý a pozorný!

Náhle sa odtiahol, mierne zasmial, oprel si svoje čelo o moje a držal si ma ďalej od svojich pier.

„Sara, neprovokuj, prosím ťa," chripel od vzrušenia.

Nepočúvajúc ho som sa snažila opäť dostať k jeho perám, ale celým svojím telom ma istil natoľko, že som iba bezmocne zvesila obe ruky popri telu a nahlas zafňukala. Schuti sa na mne zasmial.

„Ráno by si to ľutovala," podpichoval.

„Prakticky, už je ráno. A zatiaľ nič neľutujem," žmurkla som na neho.

Pustil ma, zaspätkoval o dva kroky dozadu, šúchajúc si tvár a premáhajúc túžbu. Videla som, ako zaťažko sa mu odo mňa držalo ďalej, čo ma viac a viac posmeľovalo.

„Konečne ma máš ako na striebornom podnose a ty ustupuješ? Kto si a čo si spravil s mojím Sebastiánom?" frflala som smiešnou artikuláciou.

Pri oslovení ním mierne trhlo, cítiac, že svoj vnútorný boj by čoskoro prehral. No mňa, ako naschvál, opäť zatackalo, čo si okamžite všimol, znovu pohotovo priskočil, až sa mi to zdalo nadpozemsky rýchle a schytil ma do náruče.

„Ide sa spať!" zavelil smejúc sa mojej opitosti.

Zaryla som mu hlavu do hrude a nespokojne zakňučala. Nasávala som jeho opojnú vôňu a užívala si letmé dotyky, ktorými ma hladil vo vlasoch a po chrbte.

„Ach, ani netušíš, čo všetko by som s tebou najradšej v tejto chvíli dorobil, no nechcem to, keď si v takomto stave," zašepkal mi do ucha.

Po zacítení jeho dychu na mojom líci a uchu ma striaslo.

„Sebastián...," zamraučala som mu frustrovane do trička.

Nahlas zanadával, zrejme, aby vyventiloval takmer prehratý boj so sebakontrolou, odsunul ma od seba a posadil ma na akúsi stoličku v chodbe. Panovačne mi prikázal ostať sedieť na mieste a šiel mi prichystať posteľ. Objal ma chlad.