Spolubývajúci

27

„Ako prosím?!" zhíkla som.

Sebastián sa na mojej reakcii iba pousmial. Pozerala som po ňom a ubezpečovala som sa, či som dobre počula. Srdce mi búchalo ako besné, nedokázala som to ovládať. Zmysly, koncentrácia, triezvy rozum, hlas, dych... To všetko sa v tej chvíli totálne zbláznilo a neovládateľne ma hnalo do situácie, ktorej som sa snažila vyhnúť. Ale ako sa dalo bojovať, keď po mne takto pozeral a hovoril mi také veci? Takto sa zahrával s každou, pri ktorej si zaumienil, že ju dostane? Toto bola jeho bežná taktika?

„Čo-čo to hovoríš, Sebastián? Čo ti to napadlo? Nesnažíme sa ťa takto náhodou dať opäť dokopy s bývalou?" koktala som.

„Nepanikár, Sara. Len som sa ťa pýtal. Pusť to z hlavy, dobre?" mávol rukou, koordinácia jeho pohybov bola biedna.

„To si robíš srandu," zafrflala som zmätene.

Podozrievavo na mňa prižmúril oči, skúmal, či sa urážam kvôli otázke alebo kvôli tomu, že to chcel nechať tak. Nechápala som, ako nemohol vidieť, že som úplne zhypnotizovaná a že moje sebazaprenie napadla silná kríza.

„Keď už som taký pripitý, musím ti niečo povedať," jachtal zo seba smiešnym opileckým tónom.

Opäť sa ku mne priblížil až príliš blízko, stačilo, keby spravil krátky pohyb a mal by moje pery nasaté na svojej tvári. Cítila som sa ľahká, krehká ako steblo vyschnutej trávy. Ak by sa ma dotkol, rozpadla by som sa mu v náruči.

Racionálna Sara len bezmocne mrmlala: Dávaj si pozor, čo si praješ.

„Po- počúvam," koktala  som.

„Vieš...na rovinu, dosť veľa som o tebe premýšľal. Až príliš, na môj vkus. Nestáva sa mi to často, ale...," prestal hovoriť a zo dva razy sa zhlboka nadýchol, „ja sa často nezamýšľam nad ženami ako nad... Bože, neviem sa vyjadrovať, čo som taký opitý. Skrátka, je mi jasné, že keď chcem, tak ich dostanem. Akúkoľvek a kedykoľvek. Som na to zvyknutý. Viem, ako na to. Aj v Andromede, keď som ostal so Silviou a Veronikou, som už vopred vedel, že s jednou z nich odídem do postele. Proste som si to tak naplánoval," hovoril pomaly s intenzívne dlhým pohľadom, temer ani nežmurkol.

„Hm..," odkašľala som si nervózne, „to sa mi teraz chváliš?"

„Nie, nie, nie...len ti chcem povedať, že... vieš, nechcem, aby si si namýšľala niečo, čoho ja nie som schopný. Po tej hre, po tej fľaši, som ťa tak strašne chcel pretiahnuť. Ani nevieš ako veľmi. Už som sa víťazoslávne bil do hrude, že mám zábavku obstaranú. Celé som si to v hlave plánoval. Normálne som premýšľal, či sa nevykašlem na zvyšok partie a neodtiahnem ťa proste do svojej izby, nebolo by to po prvýkrát a ostatní by to ani neriešili. Poznajú ma, " prestal hovoriť, aby som mohla spracovať jeho slová.

Dýchala som trhane a prekvapene som len klipkala očami. Úplne mi vyrazil dych. Nebola som na takú úprimnosť pripravená.

Natiahol ruku a palcom ma nemotorne pohladil po líci, no ruku krátko na to ihneď stiahol. Zachvela som sa. Pokožka ma po jeho dotyku pálila, ako keby mal namiesto rúk plamene. Skúmavo som nadvihla obočie a zadívala som sa mu na pootvorené pery. V podstate som sa ho pýtala, čo bude teraz nasledovať.

„Dočerta...," zaklial a vrhol sa na mňa ako vyhladovaný vlk.

Každá akcia má svoju reakciu. Ani sa neunúval čakať, kým sa moje pery spamätajú z jeho náruživých bozkov. Vtlačil mi do úst svoj jazyk a obratne ovládol pohyb toho môjho. Rukami ma oblapil okolo tela, pravou mi zvieral krk a ľavou si ma za kríže pritláčal o telo. Náhle prestal, dal mi čas na nadýchnutie a cez jemné, krátke bozky sa ma spýtal úplne jednoduchú, ale predsa nesmierne zložitú otázku.

„Chceš ma?"

Pre dve tretiny z môjho ja už táto otázka nemala žiadny význam. Hovoriť som však nedokázala, no a nehybnosť a žiadna spätná väzba dala Sebastiánovi dostatočnú odpoveď. Jeho slová, akokoľvek vábne a príťažlivé, strácali na sile kvôli výške jeho promile. Postupne sa odtiahol a predychával návaly vzrušenia s tvárou skrytou v dlaniach.

„Sebastián...ja...nemôžem," zahabkala som napokon.

„Nechcel som, nehnevaj sa, vôbec som sa neovládol...ale musel som to skúsiť," koktal zo seba.

Nevedela som, čo na to povedať, tak som si ho len ustarostene prezerala. Bol úplne na mol. Pošúchal si čelo a náhle sa na mňa usmial, ako keby sa nič neudialo.

„Zase som sa nechal uniesť...niekedy sa skrátka neviem ovládať, ako keby som bol už totálne zmagorený sexom. Bol som si stopercentne istý, že pôjdeš dnes s nami von a dodržíme plán so Silviou, ale tá mi dala už druhýkrát košom, k tomu si sa ma ty rozhodla ignorovať a ostať doma, a už mi to začalo vážne udierať na mozog...," sťažoval sa.

„Sebastián, ja neviem, čo ti na to povedať...nepoznám človeka, čo by takto zmýšľal. Ty si chceš len liečiť urazené ego, nič viac. Nechceš možno ani Silviu, len si to namýšľaš, aby si si aj u nej dokázal, že keby skutočne chceš, tak ju dostaneš," mrmlala som potichu.

„Hej. Som len obyčajné hovädo, ktoré vníma ženy len ako svoje ciele," priznal sa a zazíval.

I keď sme boli v strede rozhovoru, pomrvil sa na pohovke, zložil si nohy popod seba a privrel oči.

„Sebastián?" neverila som vlastným očiam.

Neodpovedal, len sa na sekundu pousmial, ani sa nesnažil prebudiť.

„To vážne mieniš teraz spať?!" rozhorčene som do neho drgla.

Iba niečo nezrozumiteľné zamrmlal, podráždene zavrčal a spal ďalej tuho ako mŕtvola. Vytuhol ako keby mu niekto do ramena vpichol uspávaciu injekciu. Hlava mu odpadla nabok a už spokojne odfukoval, začal chrápať a úplne prestal vnímať svet okolo. Ktovie, či si vôbec uvedomoval, čo sa tu udialo. Zúfalo som si povzdychla, stiahlo zo seba deku, postavila sa a prikryla ho, vediac, že mu pri triezvení bude do rána zima. Ešte na krátku chvíľu som sa na neho zadívala, takého nevinného a bezbranného, nechápajúc, čo to dnes do mňa vlastne vošlo, premýšľajúc, aké bude mať tento večer následky, no chváliac samú seba, že som sa napriek silnému pokúšaniu udržala na uzde.

...

Ráno som vyliezla zo svojej izby pomerne skoro, nemohla som spať. Prevaľovala som sa v posteli s očami nacapenými na holom strope. Bola som nervózna, pretože som nechcela čeliť Sebastiánovmu pohľadu. Čo bude teraz? Bude sa mi vyhýbať alebo sa bude tváriť, že sa nič neudialo? Niežeby som bola neodolateľná ako Silvia alebo Sofia, ale chcel ma. Chcel ma, ale len kvôli tomu, že bol zničený odmietnutím. Pravdepodobne si v bare nevedel zohnať dostatočne vhodný matrac pre svoje urazené ego a ja som bola preto skvelý kandidát. Možno týmto spôsobom len trúchlil, pretože počul Silviine slová a jej názor na vzťahy. Možno bol len sklamaný a rozhorčený a toto bol jeho spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Jedno mi ale nešlo do hlavy. Prečo teda nešiel za ňou a nebojoval o ňu, ak tak veľmi nenávidel, keď mu nevychádzali plány so ženami? Pokrútila som na sebe hlavou. Filozofovanie nikam neviedlo, možno stačilo počkať, kým vstane a sám by mi svoje správanie vysvetlil.

Kráčala som popri pohovke do kuchyne, kde ešte tvrdo odpočíval zničený Sebastián. Svojou dĺžkou zabral celý gauč. Zapla som kanvicu a pripravovala som si kávu, keď vtom sa pomrvil, celkom dezorientovane sa posadil a keď si s úľavou uvedomil, že je v našom byte v obývačke, nahlas si vydýchol a obzrel sa mojím smerom.

„Sara?" zatiahol nevinne.

Díval sa na mňa mierne pobavene, s úplne spuchnutými a krvou podliatymi zvedavými očami.

„Áno?" snažila som sa pôsobiť nenútene a pokojne.

„Čo sa včera udialo? Absolútne nič si nepamätám, mám totálne okno," spýtal sa nervózne.