Spolubývajúci

18

Z podpisovania dodatku nakoniec nebolo nič, pretože hneď v pondelok ráno vycestoval Sebastián mimo mesto kvôli práci. Celý týždeň som si užívala byt sama pre seba. Nevyhla som sa však myšlienok na svojho spolubývajúceho a návrat k vetám, ktoré mi poletovali v mysli a sem-tam sa mi objavili pred očami, aby mi vyryli na tvári vrásky.

„Takže sú z vás už veľkí kamaráti?" Čudovala sa podozrievavo Rebeka.

Pozvala som ju vo štvrtok po práci na kávu a snažila som sa trochu vyrozprávať. Nepovedala som jej nič o dohode, ani o Sebastiánovej bývalej priateľke. Dodatok nebol účinný, ale napriek tomu som sa ním už v podstate riadila.

„Nepreháňaj zase. Len sme sa konečne pozhovárali ako ľudia," mávla som rukou.

„A aký je pán dokonalý? Zistila si o ňom niečo viac?" Dychtila po senzácii.

„Tak po prvé, ani zďaleka nie je dokonalý. A po druhé, ak by mi aj povedal niečo zaujímavé, istotne by som ti to hneď nevyklopila."

„Ajaj, aká lojálna!" Podpichla ma so smiechom.

„Dohodli sme sa, že občas vybehnem von s ním a jeho partiou. Môžeš sa k nám pridať, ak budeš mať chuť," navrhla som jej.

„Že váhaš!" Zvolala nadšene.

„Sofia je taká typická dámička, ale Laura je v pohode," dodala som.

„Čo tam po Laure! Som zvedavá na chlapov! I keď, ťažko bude niekto konkurovať tvojmu spolubývajúcemu...," zasnila sa.

Pri pohľade na jej skrížené, roztúžené oči som nevydržala a musela som vyprsknúť do smiechu.

...

Tešiac sa, že je konečne piatok, som si vykračovala z práce popri parkovisku, ťukala som si do mobilu a čítala najnovšie správy od Rebeky a sestry.

„Sara!"

Zdvihla som hlavu, aby som zistila, kto po mne kričal a v momente som zamrzla na mieste, ako keby som nohami prirástla k betónu. Sebastián stál opretý o svoje nablýskané BMW, zaparkované na školskom parkovisku a kýval mi na pozdrav. Vyzeral viac ako dobre. Šedé sako mal rozopnuté, ako aj najvrchnejšie dva gombíky na žiarivo bielej košeli. Ľavú ruku mal ležérne vloženú vo vrecka nohavíc, zatiaľ čo pravou si už skladal tmavé značkové slnečné okuliare. Musela som sa sústrediť, aby som sa dokázala nadýchnuť a pohnúť sa.

„Ahoj, čo tu ty robíš?"

„Ahoj. Išiel som okolo a pomyslel som si, že ťa vyzdvihnem. Nasadaj, pôjdeme na byt a konečne si v pokoji prejdeme dodatok. Všetko mám pripravené," vysvetlil v rýchlosti a obišiel auto, aby mi otvoril dvere na strane spolujazdca.

Pohyby som robila len mechanicky, myseľ mi nepracovala. Nasadla som, zapla som pás, a hľadela som tupo pred seba, nechápajúc, čo ma dostalo viac. Či to, že ho vlastne vidím alebo to, že prišiel PO MŇA.

„Sekne ti to. Mala by si nosiť šaty častejšie," zalichotil mi hneď, ako sme vyrazili od školy.

Nezmohla som sa ani na tiché ďakujem. Nervózne som si prehrabávala vlasy a hrala sa s vlnitými končekmi. Švihol na mňa rýchly pohľad, ale nekomentoval moje mlčanie, namiesto toho sa prihováral ďalej.

„Aký si mala týždeň?" Zaujímal sa.

Fungoval úplne normálne, bol to pre neho celkom obyčajný rozhovor pri obyčajnej príležitosti.

„V-v poriadku. Nič neobvyklé," koktala som, „a ty ako?"

„Ani sa nepýtaj. Pokašľalo sa, čo sa dalo. Potrebujem zresetovať hlavu," vzdychol si vyčerpane.