Spolubývajúci

36

Aby som sa dala ako tak dokopy, po Sebastiánovom odchode sa ku mne načas nasťahovala Rebeka. Veľa sme chodili von, len aby som nebola v byte zatvorená so svojimi myšlienkami. Niežeby som bola úplne zničená, určite som bola na tom horšie po rozchode s bývalým snúbencom, ale Sebastiánova neprítomnosť vo mne zanechala dieru, ktorá sa nedala ničím vyplniť. Trápilo ma, že som sa s ním už nesmela vidieť, lenže ak by sme sa videli osamote, nebolo by to kamarátske stretnutie. Už by som s ním zrejme neviedla nevinné debaty a nepozerala s ním len tak film, či pofajčievala na balkóne. Našou rozlúčkou sme definitívne pochovali nielen spolubývanie, ale i kamarátstvo. Aspoň teda z mojej strany. Nebol mi viac kamarátom, lebo to by mi nestačilo.

Už v pondelok, čiže na druhý deň od rozlúčky, som po príchode z práce na byt našla dvere na Sebastiánovej izbe otvorené dokorán, čo on nikdy nenechával, a teda mi bolo jasné, že už tam bol. Opatrne som dnu nazrela a uvedomila si, že bola úplne vysťahovaná. Ostal v nej holý nábytok, vyzlečené periny, prázdne pootvárané skrine. Izba sa leskla, akoby tam nabehlo upratovacie komando, za čo som mu bola vďačná. Oprela som sa o zárubňu dverí a nahlas si vzdychla. Silvia asi nemala trpezlivosť, a tak sa radšej odsťahoval čím skôr. Nečudovala som sa jej.

Na moje prekvapenie som však v jednej skrini našla na vešiaku zakvačenú Sebastiánovu bielu košeľu a kráľovsky modrú kravatu. Bola to kravata, ktorú si kúpil, aby ku mne ladil na plese. I keď mi bolo záhadou, ako sa dozvedel o farbe mojich šiat, bola som vtedy nesmierne šťastná, že mi robil partnera. Teda až do chvíle, čo sa mi priznal k Silvii.

Bezmyšlienkovite som po veciach siahla, priložila k tvári a silno potiahla vôňu oboch látok do seba. Bolo to šialené, ale Sebastiánova opojná vôňa, ktorá sa na nich úplne zachovala, mi temer okamžite spôsobila šteklenie v podbrušku a vrátila do líc červeň. Keď som sa spamätala, napísala som mu stručnú SMS, že si u mňa ešte zabudol dve veci a nechala mobil mobilom, pretože som sa nútila nečakať na odpoveď. Košeľu aj kravatu som zavesila späť do skrine, ale nechala ju otvorenú, aby som na ne nezabudla.

V stredu sme sa s Rebekou vracali z nákupov o čosi skôr ako sme tipovali, ale už aj po dvoch hodinách mali naše nohy dosť. Rebeka navrhla nákupy ako terapiu. Pri nej som aspoň zabudla neustále sledovať mobil a čakať na akúkoľvek správu od Sebastiána. Ako ku mne v nedeľu Rebeka dorazila, stále som jej nedokázala úplne prezradiť všetky svoje pocity a nálady. Akoby som sa jej bála otvoriť, pretože potom by som to vyslovila nahlas aj sama pred sebou.

Zhodili sme plné tašky na gauč, vytiahli z chladničky ľadovú kolu a usadili sa za jedálenským stolom.

„Takže, kde sme to prestali? Aha, už viem. Takže ste sa naozaj spolu vôbec nevyspali?" rýpala Rebeka.

Pri nakupovaní aj pri ceste domov stále vyťahovala nejaké detaily, ktoré jej neboli jasné a zdala sa mi zvedavejšou než Laura.

„Rebeka!" ohriakla som ju.

„Čo? Ja stále netuším, čo za ním toľko nariekaš. Nespali ste spolu, párkrát ste sa pobozkali, trochu laškovali. Je tam toho. Čo ti vymyl mozog, Sara?" uťahovala si zo mňa.

„Strašne to zľahčuješ," frflala som.

„Nie, naopak, ty to zbytočne dramatizuješ. Keď ťa to tak serie, prečo si sa s ním nevyspala?"

„Ako by som mohla? On chcel len jednorazovku a vieš, že ja na to nie som. Jeden čas som to skúšala, ale po dvoch mesiacoch mi bolo zo seba akurát tak zle. A okrem toho, veď mal frajerku!"

„A? Jemu by to podľa mňa nevadilo," mykla plecami.

„Ale mne hej!" zavrčala som.

„Podľa mňa sa hneváš sama na seba. Mala si príležitosť a nevyužila si ju a teraz to iba ľutuješ. Stavím sa, že si si priala, aby ťa v posteli zničil tak, že by si..."