Spolubývajúci

47

Ležala som zadýchaná a kompletne nahá na Sebastiánovej hrudi, obaja sme hľadeli do stropu, prepletení rukami i nohami. Naberali sme dych po akcii, ktorú sme vyviedli rovno na gauči v obývačke. Aj som zabudla na bolesť v ruke po pravom háku, i keď mi hánky mierne spuchli. Musela som sa neustále usmievať, odrovnaná Sebastiánovými schopnosťami, ale i jemnosťou, ktorú mi napriek upozorneniu venoval. 

„Neverím, že sa to stalo," zašepkal do stropu Sebastián. 

„Splnený sen?" podpichla som ho. 

Tlmene sa zasmial, náhle pootočil tvár a vtisol mi dlhý sladký bozk na líce. 

„Teraz ti už vôbec nikdy nedám pokoj," usmial sa. 

„To rada počujem," zachichotala som sa.

„Aj tak mám problém sa z toho ešte spamätať. Tak veľmi som sa bál, že mi neodpustíš," zachripel s pohľadom upreným na moju tvár.

Tiež som sa k nemu otočila a jemne ho pohladila na upravenom strnisku.

„Neviem sa na teba dlho hnevať," priznala som s úsmevom. 

Krátko ma pobozkal na čelo a nahlas si vzdychol. 

„Bol som hrozný somár. Skoro som o teba prišiel."

„Ale neprišiel. Ešteže si taký vytrvalý a tvrdohlavý," zaškerila som sa. 

Zamračený výraz mu zmizol a oči sa mu konečne rozjasnili. Zasmial sa na mojím úškrnom, stiahol si ma celú pod seba a privalil mi spodnú časť tela. Týčil sa na do mnou, obzeral si moju tvár, akoby stále neveril, že som s ním na tom gauči ležala. Prechádzal mi prstami po lícach, hral sa mi s vlasmi a doširoka sa usmieval. Vyzeral ako anjel. Anjel, čo mi ukradol srdce.

„Stále nemôžem uveriť tomu, že si kvôli mne len tak stál na ulici aj napriek búrke," zašepkala som mu zasnene do tváre. 

„Pravdupovediac, keď som zastavil auto pred kaviarňou, nebolo mi všetko jedno. No keď si vyšla z kaviarne, zahľadela si sa do neba s úsmevom a vyzerala tak radostne, zľakol som sa, že som prišiel neskoro a celkom som zabudol na búrku," priznal sa mi s láskou v očiach.

„Raz sa mi snáď zdôveríš, prečo máš tu fóbiu. Možno by som ťa lepšie pochopila," pousmiala som sa.

Iba si vzdychol, ale úsmev  z pier mu, našťastie, nezmizol.

„To je v poriadku, nemusíš mi nič vysvetľovať práve teraz," chlácholila som ho.

„Nie, ja sa ti to už aj tak snažím povedať poriadne dlho. Nie je to ale pekný príbeh, nechcem aby si sa rozľútostila," na chvíľu sa odmlčal, aby skúmal moju tvár, ale keď videl, že som sa len zvedavo usmievala,  rozhodol sa pokračovať.

„Fóbiu mám už dlhé roky, približne od mojich pätnástich rokov. Totiž, môj otec a starší brat boli obaja spontánne typy, vždy a všade išli bezhlavo, nepremyslene a akčne ako dvaja superhrdinovia. Vydali sme sa na turistiku na hory,  bolo to prakticky rozhodnutie z hodiny na hodinu, opäť otcov i bratov spontánny nápad. Keďže sme sa nijako nepripravovali, neoverili sme si ani predpoveď počasia, lebo keby áno, vedeli by sme, že všade v novinách či rádiu upozorňovali turistov na nepriaznivé počasie na horách. 

Počas výstupu nás, žiaľ, chytila silná búrka a trafili nás blesky. Otec bol na mieste mŕtvy a brat sa ešte tri dni trápil v nemocnici, kým  zomrel. Ja som mal ako zázrakom len pár malých popálenín, lebo som za nimi dosť zaostával," vysvetľoval pomaly.

I keď Sebastián nechcel, aby som posmutnela, okamžite ma jeho trápenie zasiahlo a ledva-ledva som sa udržala, aby som sa nerozplakala.

„Och, nesmúť, Sara. Vidíš, pre toto som váhal, či ti to poviem," hladil ma po líci a utešoval.