Spolubývajúci

49

Pondelkové ráno už bolo pokojnejšie. Ja som mala síce naďalej letnú dovolenku, ale Sebastián či chcel, či nechcel, musel odísť do práce. Kým sa sprchoval, ja som chystala raňajky a kávu. 

Stále som nemohla uveriť víkendovému dianiu. Ako rýchlo sa smútok zmenil na šťastie, ako rýchlo sa otázky vytratili. Nepotrebovala som sa sužovať myšlienkami na budúcnosť, nechcela som riešiť, čo bude. Stačilo mi, že bol pri mne, venoval sa mi, dokazoval mi svoju lásku. Nepochybovala som o ňom, skutočne sa snažil vynahradiť mi predošlú nerozhodnosť a chladnosť. 

Z myšlienok ma vytrhlo už tretie zvonenie jeho mobilu. Nechal si ho v obývačke na  stolíku. Domnievala som sa, že šlo o niekoho z práce, pretože medzi jednotlivými zvoneniami boli len krátke pauzy, ale napriek tomu som nepremohla vlastnú zvedavosť, prešla od kuchynského pultu do obývačky a nahla sa nad mobil. Svietilo na ňom neznáme ženské meno. Kolegyňa?

Napriek všetkým predošlým myšlienkam som v sebe nedokázala zastaviť iracionálnu žiarlivosť. Načo ho zháňala v skoré pondelkové ráno? 

Myklo mnou, keď Sebastián celkom  nečakane vyšiel z kúpeľne a pobavene sa na mojom podskočení zaškeril. Uterák si omotal len okolo pása, pričom mu len tak-tak držal na bedrách. Lačným pohľadom som ho preskúmala od hlavy až dole, zhypnotizovaná jeho zjavom. 

"Čo je?" nechápal moje šklbnutie. 

"Už tretíkrát ti volala nejaká Lena," prehodila som nevinne, predstierajúc ľahostajnosť. 

Skúmavo na mňa prižmúril oči, ale iba sa pousmial, podišiel k stolíku a vzal do ruky mobil, aby sa na vlastné oči presvedčil. 

"Hm, asi sa chce za mnou zastaviť," diabolsky sa zaškeril, keď videl, že čakám na objasnenie. 

Rozhorčene som vydýchla: "Čo?!" 

"Keď sme mali chuť, jeden druhému sme sa ozvali. Musí byť zúfalá, keď volala toľkokrát," hovoril, akoby sa nič nedialo. 

V momente som od hnevu očervenela: "Sebastián!" 

Schuti sa na mojej reakcie rozosmial, čím ma viac dopálil, odhodil mobil na gauč, dvomi krokmi skrátil medzeru medzi nami a napriek mojim protestom si ma stiahol do náruče. 

"Vo vzťahu som verný, Sara. Vlastne, tebe som bol verný už oveľa skôr," upokojoval ma a hladkal ma po chrbte.

Prekvapene som k nemu zdvihla zvedavé oči: "Skôr?" 

"Hádam si si nemyslela, že som so Silviou nespával len preto, že nám to spolu nešlo najlepšie. Na sex nepotrebujem city. Pokojne by som ju pretiahol, ale kvôli tebe som to nedokázal. Zdalo sa mi to nesprávne," priznal sa po dlhom nádychu. 

Jeho odpoveď ma trochu upokojila, ale stále vo mne zostávala náhla rozhorčenosť. Najmä z toľkej ľahkosti v jeho hlase, akoby to nebral vážne.

"Chudáčik. Dúfam, že si veľmi netrpel," frflala som, nespoznávajúc svoj tón hlasu. 

Nechcela som vyznieť ako stíhačka, ale Sebastián ma vyprovokoval. 

"Och, ty moja žiarlivka," pustil ma so smiechom z náruče a chytil mi tvár do oboch dlaní, aby ma prinútil pozrieť sa mu do očí. 

"Milujem ťa, Sara. Miloval som ťa už dlhšie, len som to ešte netušil. Preto som sa stránil Silvie a iných žien. A tak to bude aj naďalej, ak ma stále chceš, samozrejme," prehovoril vážnym zamatovým hlasom. 

V podstate sme tak načali rozhovor o našom vzťahu. Nebol na to predtým priestor, vážny rozhovor som tak trochu aj ja sama odkladala. Nemohla som sa mu vyznať, tak ako on mne, pretože som sa nedokázala prinútiť hovoriť o láske tak bezprostredne ako on. V minulosti ma trpko sklamala. Radšej som sa sústreďovala na aktuálne šťastie, nepotrebovala som riešiť kroky dopredu.