Spolubývajúci

46

Keď sa ku mne Sebastián konečne otočil tvárou, okamžite si ma k sebe pritiahol a pevne ma objal, upokojujúc ma a šepkajúc mi, že som už bola v poriadku. Cítila som, že sa musel zatínať a snažiť sa o sebaovládanie, lebo do sekundy by sa za Mikaelom dokázal rozbehnúť a svoje vyhrážky splniť. V jeho náruči som ostala od hlavy po päty paralyzovaná. Nezmohla som sa na slovo.

„Už je dobre, Sara, už si v bezpečí," chlácholil ma Sebastián svojím medovým hlasom.

Na sekundu som zabudla, že sme stáli v objatí na chodníku uprostred búrky a hustého lejaku pred kaviarňou, kde som pred malou chvíľou vrazila päsťou do nosa svojho bývalého. Jeho objatie bolo iné, láskyplné, mäkké.  

Po chvíli som sa ale spamätala, vytrhla sa zo Sebastiánovho objatia a prekvapene na neho pomedzi kvapky zažmurkala.

„Čo tu, dopekla, robíš, Sebastián?!" 

Previnilo pokrčil plecami. 

„Radšej by som sa zhováral niekde inde, ak dovolíš," rukami ukázal na premočené tričko. 

V tom momente som si uvedomila, že sme boli už do nitky mokrí a že ho pri každom hrmení či blesku nebadane trhlo. Ostro ma pichlo pri srdci, dochádzajúc mi, že som ho nechávala stáť nechráneného uprostred búrky. Naraz som ho schytila za ruku a ťahala smerom k môjmu bytu, ktorý nebol našťastie ani len päťsto metrov od kaviarne. Najskôr nechápal môj zámer, ale keď zbadal, kam som mierila, dal sa do behu so mnou. 

Do vchodu sme ruka v ruke doleteli celkom udychčaní a premočení, brali sme jeden schod po druhom a pustil moju ruku, až keď som kľúčom otvorila svoj tmavý prázdny byt. Dnu som vošla prvá, avšak on ma nenasledoval. Prekvapene som sa k nemu otočila, sledujúc ho, ako stál na prahu dvier a váhal. 

„Poď dnu. Nehnevaj sa, vôbec som si neuvedomila, že sme stáli v búrke. Si v poriadku? Potrebuješ  sa zavrieť do kúpeľne?" 

Celá som sa triasla, vystrašená, že som mu spôsobila akúsi ujmu. Jeho oči vyzerali smutne, ale na mojich slovách sa napriek tomu sladko pousmial, náhle vykročil dnu, zavrel za sebou dvere do bytu, opäť si ma takú premočenú nečakane schmatol do náruče a tuho ma objal. 

„Ja som v úplnom poriadku, Sara. Nestrachuj sa o mňa, som už veľký chlapec," hladil ma po mokrých vlasoch. 

Zasnene som zavrela oči, zažehnávajúc prichádzajúce bolestivé pocity. Celá situácia mi pripadala natoľko absurdná, že som Sebastiánovi na chvíľu dovolila, aby ma naďalej, stojac stále len v chodbe, pevne pridržiaval a bez slov objímal, vychutnávajúc si jeho blízkosť a opojnú vôňu. Náhle som sa ale spamätala, konečne si poriadne uvedomila, čo sa udialo a kto ma tak tuho stískal až som sa v rozpakoch, celá roztrasená a vyvedená z miery, z jeho náruče nejako odtlačila a úplne s ním prerušila  telesný kontakt. 

„Donesiem ti nejaké uteráky. Prípadne, ak chceš, môžeš sa ísť zohriať do sprchy," zamrmlala som, pokúšajúc sa mu nepozerať do očí. 

Keď videl môj okamžitý obranný úskok, neprotestoval. 

„Uteráky postačia." 

Rozsvietila som svetlo a odbehla som do svojej izby, zhrabla dve osušky, počujúc, ako si vyzúval topánky a prechádzal do obývačky. Po doznení adrenalínu zo zúrivosti sa dostavil šok. Celú ma triaslo, od zimy i vypätej situácie, v pravej ruke mi po údere do Mikaelovej tváre nepríjemne šklbalo. Začínalo to sakramentsky bolieť.

Celá nesvoja som pomaly prešla do obývacej miestnosti a  podala osušku Sebastiánovi, ktorý mi už spôsobil ďalší šok, pretože si zo seba jediným pohybom vyzliekol premočené tričko. Na moment ma zaseklo, ale mozgu som aj tak prikázala pracovať, takže som dokázala ustáť rovnováhu, dýchanie a odtlačiť vyjavený pohľad radšej do zeme.