Spolubývajúci

2

„Ako prosím?" Hlas mi preskočil o dve oktávy.

„No... pýtam sa vás, čo hovoríte na jednorazový sex?" Zopakoval.

Na sucho som preglgla. Totálne ma zaskočil, iba som na neho zízala bez slova, bez pohybu, bez žmurkania a temer bez dychu.

„Súdiac podľa vašej reakcie asi takýto typ sexu neuznávate. Hm, dobre nevadí. Veď ja som sa len pýtal," zaškeril sa detinsky.

Zakýval, ako keby sa práve nič divné neudialo a zmizol na schodisku. Päťkrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, aby som sa nejako spamätala a konečne som za ním zabuchla dvere. Rozhodne to bude zaujímavé spolubývanie.

...

Keď som ráno vstala, hneď mi hlavou prebleskla informácia, že je prvého mája a tak som už mohla netrpezlivo očakávať príchod nového spolubývajúceho. Cez krátky, formálny rozhovor cez telefón sme sa dohodli, že Sebastián príde už dnes ráno, aby sa stihol vybaliť a zabývať, kým príde nový pracovný pondelok. Predošlý deň som drhla celý byt, každú škáru a kachličku, aby si pán nový nájomník na niečo nesťažoval. Nepopieram, bola som nervózna. Nevedela som, čo očakávať. Po prvé, nepoznali sme sa, po druhé, nezoznamovala som sa s novými ľuďmi až tak ľahko a po tretie, nikdy som nebývala s cudzím chlapom.

„No tak som tu," ozvalo sa z telefónu.

Sebastián čakal dole pri dverách do paneláku. Bez slov som ho vpustila dnu a pootvorila som dvere na byte, aby mohol rovno vojsť. Do minúty sa vyrútil z výťahu obvešaný taškami a vecami, samozrejme, so širokým úsmevom na tvári. Vlasy mal strapaté a neupravené, ale za to na oblečený bol elegantne, ako keby práve prišiel z pracovného meetingu.

„Dobrý deň, Sara."

„Dobrý deň, Sebastián," odzdravila som sa mu, ustupujúc mu, aby som mu nezavadzala. Samozrejme, že som si ho chvíľu obzerala.

Zhodil plné tašky na zem a ťažko si vzdychol.

„Netušil som, že mám toľko veľa vecí," skonštatoval, očividne bol unavený.

„Máte toho ešte veľa? Treba vám pomôcť?"

„Och, ďakujem za ponuku, ale zvládnem to."

Zhlboka sa nadýchol a zase zmizol vo výťahu. Povzdychla som si a vrátila som sa do kuchyne, kde som si začala pripravovať sobotný obed. Dvere do bytu som nechala pootvorené, aby som k nim stále nemusela behať a on zakaždým klopať. O pár sekúnd sa zas ozval buchot a Sebastián zhodil na podlahu v chodbe ďalšie tašky. Skúmavo som si ho prezrela. Pretrel si spotené čelo a vyhrnul si rukávy na šedej košeli. Skutočne si nezvolil práve najvhodnejšie oblečenie na sťahovanie, ako keby sa niekam sťahoval prvýkrát. Zrazu sa na mňa pozrel a ja som sa zahanbene strhla, pristihnutá pri čine. Neviem, čo si pomyslel, každopádne, zase sa zvrtol a bežal si po ďalšie veci. Koľko si toho priniesol? Môže mať jeden chlap toľko vecí? Celá zvedavá som sa zdvihla na špičkách, aby som dovidela na zem k dverám a počítala pohádzané cestovné tašky. Ležalo ich tam asi päť, z toho tri boli skutočne veľké. Pokrčila som pobavene plecami. Možno je Sebastián nákupná maniačka.

Keď vybehol z výťahu po tretíkrát a hodil svoje veci na zem hlučnejšie než predtým, dosť nahlas a poriadne zúfalo, skoro až nahnevane si vzdychol.

„Sara?"

To už som asi minútu ticho očakávala, že ma osloví: „Áno?"

„Viete čo, asi predsa len budem potrebovať vašu pomoc. Boli by ste taká dobrá, ak vás príliš neotravujem?"