Spolubývajúci

16

„Čo som povedala zle?" Nechápala som Sebastiánovu prehnanú reakciu.

Zavrtel neprítomne hlavou a sústredil sa na šoférovanie. Nečakala som, že moja otázka vyvolá takú búrlivú reakciu.

„Nerozumel som tvojej otázke," zamrmlal náhle.

„No, v podstate som sa pýtala, či tú bývalú tak veľmi miluješ, že ju chceš späť," ozrejmila som mu pokojne.

„Aha. A ty?" Otočil otázku na mňa.

„Čo ja? Či milujem tvoju bývalú?" Nechápajúc som si poťukala po čele.

„Nie, nie. Či ešte stále miluješ svojho bývalého," ozrejmil.

Zalapala som po vzduchu. Po prvé, netušila som, čo by som mu vlastne odpovedala, po druhé, nechápala som, prečo sa ma na to pýtal, po tretie, okrem neho sa ma to nik iný neopýtal a po štvrté, odpoveď bola neznáma aj pre mňa samotnú. Zapozerala som sa von oknom, aby nevidel moje zmätené a zaslzené oči. Zaťal do živého.

„Vieš o tom, že mi skoro neustále odpovedáš len ďalšou otázkou?" Zafrflala som, ale ani som sa na neho nepozrela.

Cítila som, že napätie bolo obojstranné. On bojoval s vlastnými myšlienkami o bývalej, ja som dávala dokopy rozorvané vnútro.

„A vieš o tom, že aj ty mne?" Podpichol ma.

Stočila som k nemu hlavu, aby som videla, ako sa zatváril. Pevne zatínal zuby a ruky vtláčal do volantu, pokúšal sa ovládať sa. Povzdychla som si a rozhodla som sa nekomentovať jeho zdesenie pri otázke na lásku už po zvyšok cesty. Ako potom chcel získať bývalú späť, keď nemal vysporiadanú ani základnú vec, akou je hĺbka citov k danej osobe?

...

Sedela som za kuchynským stolom a sledovala som Sebastiána ako odprevádzal svoju večernú dámsku návštevu. Ani neviem, kedy sa to odohralo. Prišli sme na byt, vybalili sme sa, zaliezli sme do svojich izieb, večerali každý po samom. A odrazu, ako blesk z jasného neba, prišla dámska návšteva. Sebastián sa ani neunúval opustiť izbu a prísť mi zaklopať na dvere. Namiesto toho mi napísal krátku SMS správu s vyrehotaným smajlíkom. Zanadávala som tak nahlas, že ma musel istotne aj počuť, ale po tom trápnom ozname sa už viac nestaral, či by mi to teda vadilo. Mala som pocit, že ženu si zavolal len preto, lebo sa cítil unavený. Unavený z práce, unavený z mojich otázok. Potreboval si doplniť stratený balans. Nemal dnešok pod kontrolou a to ho vyčerpávalo viac, ako samotná posteľová aktivita.

Keď tá žena napokon odchádzala, hneď ako ma zbadala, balila sa a pratala sa preč z bytu ako blesk. Očividne som bola dobrým pomocníkom, Sebastiánove milenky sa necítili komfortne, keď ich videla iná žena a ešte k tomu aj spolubývajúca, ktorá nebola pokrvne príbuzná. Až pri odchode si slečna, alebo pani, uvedomila, že práve sadla na lep peknému záletníkovi a istotne jej vŕtalo v hlave, ako s ním dokážem bývať. Sebastiánove chute ma v podstate od neho celkom prirodzene odrádzali a jednoduchosť s akou si za pár minút dokázal zohnať dámsku spoločnosť ma istým spôsobom aj desila. Čo im nahovoril, že mu tak ľahko všetko žrali? Aký veľký vplyv mal jeho flirt na tie ženy, že stratili zábrany a prišli proste iba kvôli tej jednej veci? Pochybujem, že daktorá dúfala aj v niečo viac. A ak áno, bola hlúpa.

Keď si Sebastián niesol ku mne počítač a sadal si vedľa mňa k jedálenskému stolíku, inštinktívne som sa od neho posunula ďalej. Prečo chcel bývalú späť, keď mal takúto voľnosť, ktorá mu očividne vyhovovala? Mohlo to znamenať, že ho už táto milenecká rutina prestávala baviť?

Po odchode milenky bol akýsi pokojnejší, uvoľnenejší a priateľskejší. Premýšľala som, či exitovala niečo ako závislosť od sexu. Možno bol nervózny častokrát preto, lebo mal abstinenčné príznaky. Bez slov si pri mne s potmehúdsky úsmevom čosi tajnostkársky ťukal do notebooku.

„Chceš sa ma niečo opýtať?" Zdvihol náhle hlavu s pobaveným výrazom.

„Čo? Nie, prečo?" Pristihol ma.

„Vidím, ako ti pracujú závity, od kedy odišla moja dámska spoločnosť," zasmial sa.

„Premýšľam, či existuje liečebňa, ktorá sa špecializuje na sexuálnu závislosť," zaškerila som sa.

Dvakrát na mňa prekvapene zažmurkal, pretože nečakal, že priznám obsah svojich myšlienok a zároveň dedukoval, či iba žartujem alebo ho skutočne podozrievam zo závislosti. Musela som sa škeriť ďalej, bolo vtipné, keď bol na pár minút vykoľajený. Karhavo pokrútil hlavou a znovu niečo naťukal do notebooku.

„Tak. Mám úvodnú stranu nášho dodatku. Čo bude našou prvou podmienkou kooperácie?" Zmenil kompletne tému.

„To ako vážne? Ja som si myslela, že to bol len vtip. Na čo to chceš spisovať?"

„Je to praktickejšie. A baví ma to," objasnil.

„Ach, že sa čudujem, že ešte aj nad kamarátstvom potrebuješ mať kontrolu," zamrmlala som si viac menej pre seba.

„Spolupracuj, prosím ťa, inak tu budeme sedieť do polnoci," pokarhal ma.

„A kedy som vlastne povedala, že súhlasím s týmto plánom? Lebo ja mám pocit, že sme to definitívne neuzavreli ," podpichla som ho a založila som si ruky pod prsiami.

„Sara, neprovokuj ma. Veď si naznačila, že do toho ideš, tak sa teraz nevyhováraj," hrešil ma ďalej.

„Výborne, nátlak ti teda pomôže!" Zvolala som sarkasticky.

„Tak čo teda chceš? Pomôžeš mi alebo nie?" Zazrel po mne.

„Pomôžem, ale nepotrebujem na to vytvárať zmluvu!"

„A čo keby sme ju len skúsili spísať a ak to bude vážne hlúposť, tak by sme ju proste vymazali a spolupracovali aj bez toho?" Navrhol po chvíli napätého ticha.

Neveriacky som zavrtela hlavou. Prečo som sa na to dala nahovoriť?!

„Fajn. Rob ako uznáš za vhodné. Čo ideme riešiť ako prvé?" Rezignovala som.

„No tie podmienky kooperácie. Čo si chceš dať ako podmienku, aby to fungovalo a boli obe strany spokojné?" Úplne sa v tom vyžíval.

Chvíľu som si len sústredene obzerala holú bielu stenu predo mnou a tvárila sa ako tuho premýšľam, ale nenapadlo mi nič zmysluplné.

„Že sa ma už nikdy viac nepokúsiš pobozkať."

Sebastián na mňa hodil otrávený pohľad, ale napokon sa ticho zasmial. Zapísal to tam.

„To ti ešte stále nedá spávať?" Dráždil aj on.

„Nefandi si. Iba ťa podpichujem. Raz mi snáď prezradíš, čo ťa k takému hlúpemu nápadu viedlo," prevrátila som teatrálne očami.

„Sara, ale nájomná zmluva je len na polrok," podotkol.

Obaja sme sa ihneď rozosmiali.

„Si dosť bystrá na to, aby si môj zámer už odhalila," nadvihol jedno obočie.

„Áno?!" Neverila som vlastným ušiam.

„Tak, bol som zvedavý, či si ozaj taká nedobytná pevnosť, akou ťa popísal tvoj bratranec, čo vo mne vzbudilo čisto pragmatický záujem overiť si to na vlastnej koži. Nemohol som si predsa takú výzvu nechať ujsť," vysvetľoval.

Očervenela som ako paprika. Nebola som ďaleko od pravdy. Len skúšal, či povolím. Ďakovala som Bohu i sama sebe, že som neskončila ako ďalšia čiarka v jeho dlhočiznom zozname.

„Hádam si netrpel priveľmi?" Provokovala som.

Prestal ťukať do notebooku a zamyslene na mňa prižmúril oči, ako keby sa mi snažil čítať myšlienky.

„Mal som v pláne nechať trpieť teba," povedal úplne bez emócií, s výrazom tvrdším ako skala.