Spolubývajúci

41

Prinútila som telo do pohybu, pretože som ledva dokázala vnímať, či išlo o realitu alebo len zvrátenú ilúziu. Schmatla som to drahé šampanské, čo mi barmanka pripravila a ako som sa pohla k boxom, Sebastián sa narovnal a s úsmevom na mňa vyčkával. Zrýchlila som krok, lebo som sa bála, že od silného závratu odpadnem alebo sa minimálne potknem o vlastné nohy. Keď som videla jeho rozjasnenú tvár, musela som skloniť hlavu a nenápadne sa pousmiať aj ja.

Konečne som dorazila k jeho boxu, rovno si k nemu prisadla, nie úplne blízko, ale dostatočne na to, aby sme sa dobre počuli.

„Čo tu, preboha, robíš, Sebastián?" prekrikovala som hudbu.

Mĺkvo si ma obzeral od hlavy až po päty, podopretý jednou rukou pod bradou so zasneným pohľadom a miernym úškrnom.

„Haló! Odpovedaj mi!"

Potriasol hlavou, akoby sa potreboval spamätať a až vtedy si uvedomil, že som sa ho niečo pýtala.

„Prišiel som ťa predsa prekvapiť na tvoje narodeniny!"

„Odkiaľ vieš, že som tu? Zas ťa verne informoval môj nepodarený bratranec?" hnevala som sa.

„Tesne vedľa. Vymámil som informácie od Rebeky," pokrčil previnilo plecami.

Otočila som hlavou a hľadala som v dave Rebeku, tá však naďalej veselo tancovala, vôbec si nevšímala okolie. Zrejme si vôbec nevšimla, že som sedela pri Sebastiánovi, inakšie by už stála pri nás celá zvedavá.

„Och, tá zradkyňa! Čo ti to napadlo sem prísť?!"

Miešali sa vo mne toľké emócie, až mi z toho išla vybuchnúť hlava. Navyše množstvo alkoholu, čo som vypila mi vzbúril hladinu hormónov a ja som myslela len na to, aký bol Sebastián neodolateľný, no zároveň pre mňa absolútne nedostupný.

„Ty nie si rada, že má vidíš?" začudoval sa.

Asi nečakal, že by som sa hnevala, ale radosť z jeho prítomnosti sa krížila so smútkom, ktorý mi pripomínal, že už viac nesmieme byť kamaráti.

„Som, ale...nerozumiem tomu," priznala som smutne.

„Ani nemusíš. A žiadne vešanie hlavy, chcem vidieť na tvojej tvári úsmev. Dnešok si máš užívať!"

Náhle zložil ruku spod svojej brady, prudko a nebezpečne sa naklonil k mojej tvári, ale akoby si uvedomil, že by sa mal držať ďalej, lebo zrazu ho zaseklo, dvakrát zažmurkal nad svojim konaním, a nakoniec ma tou voľnou rukou len jemne a krátko pohladil po líci. Nezmohla som sa na viac slov. Iba som po ňom nechápavo hľadela, zmietaná vnútornou dilemou. Prišiel, lebo mu na mne záležalo? Znovu sa mienil o niečo pokúšať? 

Sebastián sa len rýchlo zvrtol, vzal zo stola fľašu vychladeného sladkého sektu, otvoril ho jedným krátkym pohybom a nalial ho do pohárov, ktoré len tak postávali na stole. Aj to si, samozrejme, naplánoval. Odtrhla som od neho vyjavené oči, okamžite sa vrhla na jeden z plných pohárov a otočila ho celý do seba. Sebastián sa zatváril prekvapene, ale napokon sa na mne zasmial.

„Nebuď kvôli mne nervózna, prosím. Veď som to len ja," chlácholil ma medovým hlasom, opäť naklonený k mojej tvári akosi priblízko.

Prevrátila som na neho očami, čo ho opäť pobavilo.

„Len ty?! To úplne k infarktu myokardu stačí! Musíš má prestať takto prepadávať. Fakt som nečakala že ťa dnes uvidím," karhala som ho.

Čím dlhšie vedľa mňa sedel, tým viac som si uvedomovala, že nešlo o sen či halucináciu a skutočne vedľa mňa sedel, usmieval sa, popíjal šampus a venoval sa len a len mne.