Unthinkable

Unthinkable 10

Tak dnes je to konečne tu! Ethan má prvý zápas. Celý deň nedočkavo prehrabávam šatník. Jeansy alebo skôr shortky? Sukňu, či šaty? Nedokážem sa rozhodnúť. Všetky moje handry sú tak otrepané. Ivy má pravdu, obliekam sa ako vandráčka. Ethan ma od rána ignoruje. Hovoril, že je nervózny a prosil ma nech tam prídem. Sľúbila som mu, že prídem a viac už nenapísal. Ba dokonca odišiel z domu. Všetko potrebné zbalil do športovej tašky, ktorú hodil na zadné sedadlo jeho auta a zdúchol. Dúfam, že je v pohode. Nepáči sa mi totiž, keď sa takto uzatvorí do seba. Odsunie ma na druhú priečku v jeho zozname a možno nestojím ani na top 10-tke.  A on pritom pre mňa znamená všetko.

Lynn prišla presne o pol tretej. Vždy bola na minútku presná. Ona totiž nebola ako každá iná teenegerka, bola vždy zásaditá, trpezlivá, bláznivá a dôkladná. Bola ako dospelý človek uveznený v tele šialenej Ázijčanky. Pomohla mi vybrať si nejaké to oblečenie. Konkrétne mi vybrala prúžkované tričko s patentom až po krk a strihom tesne na pupík. Bolo bez rukavov, čudujem sa že som ho v celej tej kope handier prehliadla. No Lynn na seba nedala ďalej čakať a vyhrabala šortky s trakami. Nechcela som ju uraziť a tak som to všetko na seba navliekla. Vskutku vyzeralo to dobre už len oblúbené vansky, mobil do ruky a mohli sme ísť.

Zápas sa začínal 15:30, no mi sme tam prišli o pätnásť minút skôr. Na štadióne sa ešte len zbiehali prvý priaznivci, a tak sme sa ešte vybrali na zmrzlinu. Lynn si kúpila tri kopčeky jahodovej zmrzliny a ja len dve čokoládové. Usadili sme sa na tribúne.

"Vlastne Lynn, nechcela si mi hovoriť niečo... ach! čo to bolo?" nútila som sa spomenúť si.

Lynn prižmúrila oči a oboma rukami sa chytila za hlavu: "Prečo som ti to nepovedala už vtedy, teraz si už nespomeniem!" vyskočila kože. "Aha tam ide." drgla do mňa lakťom a nastrčila ukazovák smerom k prichádzajúcej partií ľudí. Boli to chalani zo školy a z tímu. Jway, Ashton, Tomas a ešte zopár chalanov a ako vidím aj dievčat prechádzalo cez ihrisko. "Sú trápny, ako z nejakého filmu. Ty kokooos!" opäť zvolala Lynn a oblízla si zo zmrzliny

"Preboha, čo zas?!" pohodila som rukami.

"Hovorila som, že Ethan je parchant?"

"Čo?" poobzerala som sa ihriskom. Za Jwayovou partou kráčal Ethan a vedľa neho Tamara. Mal opäť tú svoju lážo-plážo chvôdzou, ruky vo vreckách od rozťahaných džínsov, tenisky a športový ruksak prehodený cez plece a Tamara? Tá cupká po tráve s vyššími lodičkami, vyzerala ako kengura, jemne sa Ethana jednou rukou drží za lakeť a druhou si pridržiava vlasy. "Tá harpia!" vyšteknem.

"Ona? To skôr Ethan." napraví ma Lynn.

"Veď on sa jej vôbec nedrží, ani nič podobné... Proste ak sa na to pozrieť z vedeckého hľadiska, tak o ňu vôbec nestojí."

"Čo to splietaš?"

"Ale nič, nechaj to tak." pozrela som sa na ňu, "No tak Lynn!" narazila som do nej ramenom, "Dôveruj mi aspoň trošku."

"Ja ti dôverujem, len aby ťa nevyužil."

"O to sa ti nemusíš báť." zastala som sa svojho presvedčenia. Ethanov pohľad poletoval po tribúne naplňujúcej sa ľuďmi, no o mňa nezavadil. Isto si ma z tej diaľky len nevšimol. A keď s Tamarou zastavili na vyšliapanom chodníku napadla ma hystéria. Tamara sa načiahla k Ethanovy a venovala mu bozk na líce. Mám chuť vstať a odísť, alebo narobiť riadny cirkus, no Lynn ma pri prvom pokuse vstať chytí za ruku a stiahne ma naspäť. "Len sa pozeraj, aby som ti potom nemohla nahovárať somariny!" poukázala víťazoslávne. Nikdy som z jej hlasu nepocítila takú defenzívu ako dnes. Netuším či mám byť rozčúlená, vyplašená, alebo zarmútená...

Zápas ubehol ako voda a ja? Sedela som tu ako socha. Celý čas som neprehovorila ani slovo, nevytrucovala som si ani úprimný pohľad od Ethana, ani jediný dotyk od Lynn. Jediné čo si v túto dobu zaslúžim je len hlas Anny a Tamary ako si spolu sedia len pár sedadiel odo mňa a trápne sa chichocú. Naďalej ignorujem tú veľkú hrču v mojom hrdle, najradšej by som niečo urobila, niečo hrdinské, vlastne čokoľvek. No na to nemám odvahu. Cítim pohlady tých pobehlíc. Cítim, že sa mi vysmievajú. Snažím sa neprejaviť emócie, no vo vnútri mám slzy na krajíčku. A keď zápas oficiálne skončil výhrou nášho týmu, hráči prišli pred tribúnu a fanúšikom venovali ďakovačku. Lynn sa mi konečne prihovorila: "Tak poď, je čas ísť." postaví sa a smeruje ku schodom. Nasledujem ju. S poslednou hrdosťou vo vrecku prechádzam po vyšliapanom chodníku a čakám na osobu, ktorá ku mne pribieha a snaží sa ma zastaviť. No to nie je reálne, celé je to len v mojej hlave a tam pomaly kráčam popri Lynn.

"Konečne sme odtiaľ vypadli." zajasá.

"Mohli sme odtiaľ vypadnúť hneď na začiatku!" následne zasyčím.

"Ale takto to malo väčšie grády."

"Takže aj ty si si užívala moju potupu?!" strhla som sa.

"Akú tvoju potupu?! To on sa ti nedokázal pozrieť do očí.."

"Tak tu ide len o to divadlo, vrátiť mu niečo čo poriadne ani nespravil? Uvedom sa ako to znie!"

"Ja viem ako to znie." Lynn sa zarazila a ruky si preložila hrudi. "To ty by si si mala uvedomiť na koho strane stojíš."

"On nechcel aby som tam sedela pred všetkými a tvárila sa, že som nič nevidela."

"On ťa donútil to vidieť! On ti ubližuje a nie ja!"

"Vieš čo Lynn ty si taká... ahh!" pohodila som rukou, "Nechaj ma už radšej na pokoji!" utrela som si stekajúcu slzu z líca a pokračovala som v ceste. Lynn nemohla z niesť prehru, a tak ma dobehla.

"Si hrozný pokrytec! Nepriznáš mu vinu, radšej ju hodíš na mňa!" nevenovala som jej už ani pohľad! Ktorá kamarátka ťa núti robiť takéto veci, ktorá ťa núti plakať, ktorá? No tá pravá určite nie...