Unthinkable

Unthinkable 2

"Ria, zlatíčko." ohlásila ma mama. Opäť som sedela na svojej oblúbenej časti zeme rovno pod posteľov obklopená dvomi škatuľami platní. Mama na mňa vždy hladela ako na vyspele dievča, no keď objavila moju záľubu  v platniach nechápala ako sa to ku mne dostalo. Pamätám si ako som ju s otcom pristihla kuť pikle na moje platne. No vlastne mi vtedy chceli len dobre a o pár dní mi kúpil gramofón. Síce menší a novší, no slúži do dnes. Toto je to pravé zlatíčko.

"Áno mami?" konečne som jej odpovedala a darovala som jej vrúcny pohľad.

"Je tu ten nový sused. Potrebuje si od teba požičať, len zopár zošitov." dodala mama.

"Aham, no pravdaže a kde presne tu je?" nalehala som.

"No čaká dole. Povedal, že potrebuje len zošity z jazykov a matiku, ostatné je ževraj na nete."

"Okay." Postavila som sa a začala som sa prehrabávať v kope zošitov. Mama zostala stáť vo dverách. Sledovala ma ako oko v hlave. "Bál sa prísť hore? Pokiaľ viem tak nie som mužožravec." prerušila som to trápne ticho s ešte trápnejšou otázkou.

"Ria. Prestaň, ešte ťa bude počuť." mama sa zhrozila a stíšila svoj hlas. "Mala by si sa mu ísť predstaviť. Je nový bude potrebovať niekoho kto mu pomôže." karhala ma mama. Našla som tie pravé zošity. 

Odovzala som jej ich. " Na. Daj mu ich a povedz, že mu rada pomôžem, ale nech sa sem doteperí a predstaví sa mi prvý." dodala som. 

"Ria! Ria! Po kom toto dieťa je!" ponadávala si mama vo dverách, tak aby som jej žalospevy počula. Náhle odišla a ja som sa opäť vrátila k svojej doterajšej činnosti. 

______

Na druhý deň, trocha slnečnejší než ten včerajší som si obliekla obyčajné, jemne voľné losové tričko bez rukávov s trošku sexuchtivým výstrihom. Však keď už dáke tie prsia mám, mala by som ich aj ukázať. Usmiala som sa nad touto myšlienkou. Ďalej čierne obtiahnuté džínsi so zošúchanými trhancami na stehnách a kolene. Ďalej tenisky a zopár náramkov. Vyzerala by som vážne očarujúco až na tie vlasy. Moje inokedy dokonalé kučery dnes vyzerali ako dosť masné vtáčie hniezdo. Nezostalo mi nič iné, len sa pokusiť tuto hrôzu dostať do drdola. Podarilo sa až na pár šakovako brčakvých pramienkov, ktoré ako obvykle vykukovali von. No nevadí, ešte bríle a ide sa. Prišla som do kuchyne, kde ma už čakala  Ivy a Luke.

"Mama nám dnes spravila raňajky?" spýtala som sa.

"Áno. Lievance. Tie máš rada, no nutellu som už zjedol." oznámil mi Luke. No, kým som sa usádzala ku stolu oproti nim, sledovala som Ivy, ktorá mala opäť vyžedlené dlehé vlasy. Bola dokonale namalovaná v tmavých džínsoch s blúzou a zlatým náhrdelníkom.

"Neviem či ti to odpustím." usmiala som sa na Luka, no ďaľšou otázkou som mierila na Ivy. "Kam ideš, že si taká hmm?" zagánila som sa na ňu. Konečne otrhla oči od mobilu a usmiala sa na mňa. Mala ten najkrajší úsmev na svete, pri ktorom sa jej krásne skreslil nos. Potom ho mala taký drobnučky ako little baby unicorn.

"Vyzerám dobre?" rozžiarili sa jej oči.

"To hej, no stále netuším kam ideš?"

"No na pohovor. Jedna firma hladá asistentu a ja potrebujem nejaké peniaze."

"Aha a čo Harvard?" zisťovala som čo sa robí s jej prihláškou. "Chceš sa snáď toho vzdať?" 

"Preboha nie!" splašila sa a zamávala rukami. "budem čakať na odpoveď ešte vyše pol roka a myslím, že keď ziskám dobrú prácu a pošlem potvrdenie od šefky, tak by som sa tam dostala." zkonštatovala. Ja som len ticho pritakala. Príjmačky na Harvard trvajú skoro rok a aj tak sa tam dostanú len najlepší z najlepších. Fuck s mojou budúcnosťou. Ako to, že ona sa učila na čisté a ja som zas tá horšia. Dúfam, že ten lievanec bude dobrý. S chuťou som sa do neho pustila. Keď sme sa naraňajkovali a zvyšok času sme strávili čučaním do mobilov, pravdaže až na Lukeho, ktorý má ešte takú starú šunku, konečne nastal čas odchodu. Autobus príde za 13 minút tak by sme mohli ísť na bus. Stala som od stola, keď v tom Ivy zhrozene zajakala: