Unthinkable

Unthinkable 11

Ďaľšia noc, či ďalšie ráno? Nevidím v tom rozdiel. Vstávam z postele, len keď sú moje  hygienické potreby vysoké. Napchávam sa už tretím balíčkom čipsov a to všetko zapíjam colou. Nemám depku ani menštruačné obdobie. Jednoducho je čas si usporiadať myšlienky a presne na toto má hudba Sama Smitha liek. Dookolo jeho hlas prúdi miestnosťou a ja si začinam uvedomovať, že som sa správala tak hlúpo. Obvinila som toho nesprávneho človeka a skor ako by som sa mala Lynn ospravedlniť, trávim v izbe ešte zopár hodín. Nezdvíham mobil zo zeme a pri každom pípnutí messengera sa prehováram k významnému kroku. Mám veriť Ethanovy? Vlastne on sa ma ani nepokúšal presviečať o pravde ani sa len nepresvedčil že som tam vôbec prišla. Mal Tamaru. A mňa nepotreboval. Bože! Som taká krava!!! Opäť sa načahujem pre mobil, no zo zeme ho nezdvihnem. Akoby mi moje podvedomie tvrdilo, že to ešte nemám správne premyslené. Ako vždy ho počúvnem ale dnes urobím menšiu vínim. Vzchopím sa, vstanem a  oblečiem si niečo športové. Nemám sa čo rozhovať, väčšia polovica mojho šatníku športová. Obujem sa väzmem si mobil a z obrazovky sosúvam upozornenia, vypínam wifi skôr akoby dorazili ďalšie.
Mama sa na mňa vyplašene pozerá. Isto ju prekvapilo, že som po dlhom čase vyšla z izby. A bola zrejme natolko prekvapená, že zabudla na svoju prácu perfektného záhradníka. "Už sa cítiš lepšie, môžeme zájsť k lekárovy." Ustráchane sa usmieva. Vidím, že skutočne uverila mojej výhovorke o bolesti hlavy.
"Hej je to už lepšie. Idem si zabehať, mami a možno behnem k Lynn." Dodala som.
"Bola tu asi tak pred hodinkou, povedala som že ťa boli hlava." Čo?  Ona tu bola. "Prečo si ma nezavolala!" Vybafla som.
"Myslela som, že spíš." Zamračila sa mama. Zas vybychnem a pre nič za nič.
"Dobre mami. Pôjdem ja k nej." Zamávla som zopár prstami a spustila som sa chodníkom po ulici. Každý kto dozrie a spozná tie pocity a pokoj, ktoré vám beh daruje zistí, že neh je jednoducho závyslosť. Ja som nedozrela a zrejme nedozriem. Behám len kvôli pocitu, že sa moje boky enormne zväčšujú.
Prebieham už štvrtú ulicu až sa ocitam pred školou. Parkuje tu zopár aut. Isto len upratovačky alebo školník. Bez zastavenia či spomalenia bežím ďalej až sa ocitám pred domom Lynn. Zastavím a odvážim sa zaklopať na dvere. Začujem buchoty schodov a som si istá, že to práve Lynn sa nimi valí. Dvere sa otvorila a so sklopenou tvárou sledujem rozlyčné ponožky na nohách istej osoby. "Och Lynn!" Zvalím sa jej do náruče. "Smrdíš!" Zhnusí sa.
"Bežala som..."
"Kvôli mne?" zajasá a obmotá ruky okolo mňa.
"Dajme tomu." Dodám, "Mrzí ma čo som povedala... som hlúpa...hlúpa...hlúpa hus. Ale ty si sa mi chcela ospravedlniť prvá."
"Tak to nie je pravda. Len som ti šla povedať že ja mám pravdu. Ale teba" mávala tukami "zjavne bolela hlava."
"Tak moc si mi chýbala."
"Vlastne som sa len bála že skončim s Jade a to by ma šlahlo."  Vyhovárala sa.
"No tak sa už priznaj!" Zvolám.
"Tak ako myslíš." Usmiala sa. "Nechceš ísť dnu?" Naklonila sa k dverám, o ktoré opierala svoju váhu.
"Dnes nie. Musím ísť behať."
"Nechcela som hovoriť ale máš velkì riť." Preložila ruky na hrudi.
"Prestaň!!" Zhŕkla som.
"No bež, lebo u mňa ešte priberieš."
"Tak ahoj."
"Paa" odzdravila ma. Opäť som sa rozbehla doli Lynninou príjazdovkou, ktorá bola aj na príjmné počasia poriadne mokrá. Lynnin otec sa v okolí vyznačoval krásnou letnou záhradkou a neustálim polievaním trávy, chodníku a určite všetkého čo mu príde pod ruku.
Bežala som po chodníku okolo pizzerie a menšieho miestneho klubu. Odbočila som na ulicu, ktorá je len dva bloky od môjho domu. Naše mestečko bolo krásne. Pýšilo sa mnohými honosnými domami, luusnými autami ale velkou cennosťou je manželský pár. Artur a Mária Kollový sú zvláštný tým, že sú spolu už skoro 60 rokov. Keď som bola menšia so starkou sme ich navštevovali. Tá im nosila rebarborovú štrudlu, ktorú Ujo Artur nenávidel a vždy ju nenápadne núkal psovy. Kedysi to bol malý kríženec ratlíka ale dnes je to krásny velký labrador, zlatisto-pieskovej farby. Je dobre vycvičený, a tak ho nechávajú sedávať pred dverami bez dozoru. Vždy, keď prechádzam okolo ich domu príde ma privítať a keď nezastavím beží za mnou ešte pár metrov od domu. Zvláštne, neviem ani jeho meno, no on je tak verný. Pohladila som toto nežne stvorenie, keď v tom sa pri mne zastavilo auto. Obzrela som sa po ňom. Vyplo motor a otvorili sa dvere. "Ahoj cudzinka." Vystúpil Ethan a prešiel ku mne.
"Čo chceš?" Prehĺtla som hrčku, ktorá sa mi vytvorila v krku.
"Kde si bola včera? Čakal som ťa na zápase." Oprel sa o dvere spolujazdca a ruky si prekrížil na hrudi. 
"Zrejme si mal lepšiu spoločnosť ako ši všimnúť mňa. Alebo sa spýtaj Tamary tá si ma dobre všímala." Zatial s pokojným tónom hlasu som mu vysvetlovala. Môj spoločník naďalej posedával pri mojej nohe a snažil sa upútať pozornosť mojej ruky, ktorá vysela popri mojom tele.
"Nebola si tam pozeral som sa." Zháčil sa.
"Zrejme si mal oči pre niekoho iného. Ale to je teraz jedno, musím ísť." Rozhodovala som sa opäť rozbehnúť.
"Ty snáď žiarliš."
"Tu nejde o to, žiarlim."
"Tak o čo tu ide?" Nastalo menšie ticho. Ethan ma zahnal do kúta, z ktorého bola len jedna správna cesta. "Maj sa."
"No tak Ria.. mrzí ma to."
"Nehovor, že ťa to mrzí keď to tak nemyslíš." Ethsn sklopil zrak k zemi. "Ako si povedal o nič nejde, tak aspoň nemusíme nič riešiť. Maj sa." Naposledy som sa letmo dotkla môjho spoločníka a opäť som sa rozbehla. Zanechala som za sebou Ethana, ktorý isto čo chvílu odíde a spoločníka, ktorý si to prvý krát zamieril so mnou. O pár domov ďalej Ethan opäť prudko zabrzdil popri chodníku. Zastala som. Ten blázon zabrzil naozaj prudko a to ani nebol príliš rozbehnutý. Čo zas chce? "Prečo ma nenecháš napokoji!!" Skrýkla som na celú ulicu, hneď potom čo sa otvorili dvere šoféra. Ethan rázne vystúpil a namieril si to ku mne. "Nastúp si do auta!" Otvoril dvere.
"Tak na to zabudni!"
"Myslím to kurva vážne! Ria okamžite si nastúp do toho auta!"
"No nie." Zízala som na neho ako na blázna. No skôr som sa ako blázon cítila ja! V Ethanovy som prebudila niečo iné. Niečo ako neznámu defenzívu charakteru Ethana Hughesa. Ten prišiel ku mne a surovo si ma preho na rameno. Môj spoločník sa tiež nenechal zastaviť. Štekal a to tak nahlas a zastrašujúco,až som mala strach že Ethanovy ublíži. Nebránila som sa. Nemalo to zmysel. Ethan je sto-krát silnejší ako som ja. Dokazujú to jeho mohutné ramená a výraz tváre, ktorý nepoznávam. Položil ma do sedadla spolujazdca a pokúšal sa ma pripútať, no ruky sa mu príšerne triasli. "Prestaň Ethan! Preboha!! Dokážem sa pripútať aj sama!" Štekot psa bol tak silný, že túto situáciu ešte väčšmi vyostroval. Ethan popustil pás a dovolil mi pripútať sa. "Chceš aj toho psa?!" Spýtal sa naštvane.
"Ja neviem! Netušim! On.. Nie je môj!" Ethan otvoril zadné dvere. Pes neustále brechal. "Poď ku mne. Hop!" Privolala som ho a na moment utíchol. No namiesto toho aby si sadol do zadu naskočil mne pod nohy. Rýchlo som zasunula sedadlo čo najďalej. Ethan zabúchol dvere s mrmlaním popod nos: "Kurva! Kurva! Kurva!" Dookola nadával. Prisadol si ku mne a "spoločník"  začal s neznesiteľným vrčaním. Ethan naštartoval auto a pratal sa z tejto prekliatej cesty. "Môžeš si toho psa konečne ukludniť!!"vyprskol.
"Ja chcem aby vrčal." Zapichla som skleslo. Ethan na mňa nenápadne hladel. Z okna som sledovala okolie, rýchlo prebiehajúce sa domy a lesy. Ja to tu ani nepoznám. "Kam to ideme?" Spýtala som.
"Na pokojné miesto. Len ty ja a to psisko!" Zavrčal. Spoločníka som pohladila po hlave, ten pohladom skontroloval môj stav. Pousmiala som sa a opäť som odvrátila zrak. Spoločník si vzal na mušku Ethana. Nepustil ho z očí sni na moment. "Do riti!" Ethan spontánne buchol na volant. Myhlo ma, no neobzrela som sa. Nedovolím aby si myslel že som povolila. On robí chybu nie ja. "Prečo si neprišla za mnou? Alebo si mohla skrýknúť."
"Myslím, že keby si chcel, tak by si si ma dokázal všimnúť." Ethan tvrdo prehltol slinu a načiahol ku mne ruku. Spoločník začal opäť vrčak, a tak som svoju pozorosť presunula na Ethana. "Čo mu zas robíš?" Hladela som vyčítavo.
"Je to v pohode kamoško," jemne mával rukou "paničke neublížim, len sa jej chcem ospravedlniť." Pozeral sa na spoločníka potom na cestu a potom na mňa. V očiach mu poskakovala iskrička, akoby škrtal zápalkou. Opäť odvrátil pozornosť na cestu.
"V pohode. Aspoň nás môžeš vziať domov." Ethan zastal na lúke za mestom. Vytiahol klúč zo zapalovača a vystúpil. "Poď." Vyhlásil. "Čo?"
"Poď kamoš." Zvolal na spoločníka, ktorý bol tak falošný, že začal spolupracovať. Preskočil cez šoférové sedadlo a vybehol von. "Ideš alebo sa mieniš durdiť?!" Podpichol ma a posmešne sa uškrnul. Zabuchol dvere a kráčal od auta preč. Nechával ma tu len tak, samu. Rýchlo som sa pratala za ním. Zamkol auto a vrátil sa k tempu svojej chôdze. Poobzerala som sa. Pred mojimi očami sa rozprestieral les a na opačnej strane sa tiahla lúka. Po jesennej zbere tu zostal len prach zeme, no neďaleko od nás tiahlo stádo slnečníc. Tie už síce odkvitli, no aspoň tie sa pýšili na tomto dlhočíznom koberci. Začala som bežať k Ethanovy a spoločníkovy, ktorú výrazne potichu kráčal popri jeho nohe. Roznehla som sa, odrazila a naskočila na jeho chrbát. On to akoby čakal a automaticky ma zachytil na stehnáh. Jeho dotyk bol mrazivo pevný.
"Nie som ťažká?" Spýtala som sa.
"Bral by som ťa aj keby si bola."
"Kam sa nás chystáš vziať?"
"Neviem. Nestihol som to premyslieť." Začal sa škeriť. No viac ako všetko na svete bol jeho úžasný parfúm. Môj zločinec, čo si ma unášal lúkov voňal tak sladko. Túžila som takto sedieť ešte roky, no on ma pre jeho potešenie spustil a ja som sa zošmykla ako na šmýkale. Opäť ma pevne chytil, no tento krát za ruku. A ja? Pod jeho silným dotykom som sa znášala.
"Mám pre teba jeden návrh." Obzrel sa a keď sa naše oči vyhladali, rýchlo utiekol. "Ria si skvelé dievča. O tom nie je pochýb, no ja som chalan, ktorý si nemôže dovoliť ďalší nevidarený vzťah. A preto som myslel že by sme mohli byť len priatelia. Najlepší priatelia...."

Opäť po čase jedna čas mam teraz inšpiráciu k písaniu tak sa pokúaim pridávať častejšie pekné čítanie a hlavne prádniny