Unthinkable

Unthinkable 22

Ožívam, no zároveň som otupená a ležím v bolestia. Ako dlho ich ešte budem musieť znášať? Ťúžim otvoriť oči, ale svetlo v miestnosti je príliš štiplavé. Samozrejme, nie som vo svojej izbe a o týchto mäkkých perynách ani nehovorìm. Keď si však uvedomím, kde vlastne som, opäť sa uvolňujem a padám do voňavých perýn. Neznáma postel mi je zrazu taká známa, no nič nezabráni bolestiam a nechutnostiam z opice. Hlava mi ide prasknúť, možno každou mýšlienkou. A zas sa nenávidím. Neverím, že som sa ožrala. Neverím, že som to urobila. Nanajvýš som určite vyvádzala, inak by som sa neocitla v tomto dome a pravdepodobne ani v neznámom tričku. Obzerám sa po známom priestrore. Mobil. Načahujem sa k stolíku na ktorom sa nachádza. V pravom rohu svieti takmer vybitá baterka, či hodiny, ktoré ukazujú 11:23. Prstom prechádzam po obrazovke čim ho odomikám, neviem kde sa mám pozrieť skôr. Galéria, správy, či facebook. V galérií nič a to je neobvyklé. Facebook sa hemžil zopár fotkami, kde som sa vôbec nenachádzala. Otáčam sa na bok a pevne k sebe zatlačím perynu, keď si všímam množstvo nepriatých hovorov od Ethana, či zopár od mojej mamky, všímam si aj zopár prijatých. Utápam sa v depresií pod myšlienkou mojej pravdepodobnej scény počas hovoru s ňou. Som taká hlúpa, od strachu mám rozklepané ruky akoby som mala Parkinsona, ale ani to by neospravedlňovalo moje správanie.
Odkladám mobil na stolík a sledujem fotku Lou položenú pod lampou, keď v tom niekto zaklope a otvorí dvere. Do izby sa vsunie hlava Artura. Usmeje sa, keď ma zazrie.

"Dobré ránko. Obed je na stole. Tam máš zložené veci." Ukázal na kopku handier na kresle v rohu izby.

"Dobré. Ako som sa sem dostala?" Spýtala som sa ho. Pootvoril dvere a pohodil rukou.

"Ethan. Všetko ti porozprávam, len čo sa prídeš najesť. Si hrozne chudá, tak sme spravili zapekané zemiaky. Maria to už chystá, tak sa poponáhlaj." Prikývla som a Artur odišiel. Vstala som z postele a rovno dom prešla k mojim zasmradnutým veciam. Cez moje brčky som pretiahla tričko až som zostala odhalená, ku podivu však v spodnom prádle. V mojej čiernej športovej podorsenke sa ešte chvílu premávam po izbe keď prechádzam k šuflíkom od skrini, do ktorých len trochu nakuknem po hrebeň. Vyzerám super naturálne s kruhmy pod očami a levým výbuchom vo vlasoch. Make up som mala nešikovne rozmazaný popri ústach ako mi v spänku stekali gebriny. Dúfam, že ma v tomto stave nik nezachytil. Rýchlo som si natiahla úzke jeansi, tričko aj bundu a prešla som sa do kuchyne. Mária a Artur už sedeli za okruhlím stolom v jedálni a čakali na mňa. Prisadla som si k nim. Mária mi hneď podala naberačku so slovami: "V noci si bola hladná, tak som ti spravila zapekané zemiaky." Zopakovala Arturové slová.

"Ďakujem." Vzala som si menšiu porciu, len aby sa nepovedalo, že opäť nič nejem. Zhodou náhod mi zazvonil mobil. Ethan Hughes... Svietilo na obrazovke. Ignorujem to vybrovanie a vybrovanie stola nechávam odoznieť do konca. Mária ma nechápavo sleduje, kým Artur krúti hlavou. Cítim sa tak previnilo, no zároveň viem, že takto to už ďalej nejde...

Tretí hovor od Ethana a ja ho len opäť ignorujem. Jeho bavorák stojí na príjazdovke a nedá mi neprezrieť si ho. Spomínam si ako som sedela na jeho kožených zadných sedadlách a pred mojimi očami sa odohrával súboj jazykov. Zavriem oči a krútim hlavou, keď sa jej tvár snažím vytriasť z mysli. No osud je sviňa a skôr ako prejdem po trávniku Hughesových dvere sa otvárajú dokorán. Privolala som si to! Privolala som si aby tam stála Tamara a aby ju Ethan pritiahol do objatia. Ovinul ruky okolo jej pása, tak ako to robieva chlapec, ktorý miluje svoje dievča. Pobozká ju do vlasov a púšťa jej ruku, keď schádza dolu po schodoch. Pred ich domom zastaví auto a ja sa im otáčam chrbtom. Hladím na svoje kolená, ktoré sa mi príšerne podlamujú. Prichádzam k dverám, keď neznáme auto zatrúbi a odíde. Dúfam, že sa na mňa pozerá, no nemám odvahu sa otočiť, a tak vchádzam do domu. Počujem hlas mojej mamky a Cartera, zrejme ešte ďalší hlas. Prechádzam do jedálne odkial tie hlasy vychádzajú.