Unthinkable

Unthinkable 28

Z pohľadu Lynn

Hneď mile sa skončila škola pokúšala som sa dovolať Rii, no tá mala mobil určite niekde zapatrošený. A nehovoriac o Jade, ktorá sa tiež uliala z hodiny a teraz ma úspešne ignoruje. Slovami sa nedá vyjadriť môj hnev. Vždy ma ignorujú a to obe vedia že hru na skovávačku nenávidím! Chvílou som sa presviedčala, že dnešný deň opäť strávim zavretá doma, rozvalená pred telkou a mojim milovaným serialom. Som v maturitnom ročníku, no na školu kašlem ešte väčšmi ako pred pár rokmy vzad. Neviem, či dnešný deň chcem straviť v stereotype každodenného nič nerobenia. Čo to trepem! Dobre viem, že moje nohy práve smerujú k dveriam Riineho domu. Prosím! Prosím! Nech je doma!
No moja karma je had, a tak si dobre že od sklamania nezačínam do ich dverí vrážať hlavu. Ako je to možné, že ani tá jej tlstnúca sestra mi nie je schopná otvoriť! Chcete mi tvrdiť, že všakovlasá Ázijčanka je prehliadnutelná? No to teda nie! Môj plán na vniknutie do ich domu je nasledovný. Najprv skúsim, či nemajú vzadu odomknuté dvere. Ak to nevýjde, vylezem na Riin balkón. A ak nevýjde ani to, rozbijem jej okno a chtiac či nechtiac, ukradnem jej sladkosti. Vzadu zamknuté ako na potvoru.

Všetko sa zdalo byť v poriadku až kým sa mi do vlasov nezamotal nejaký zvláštny neznámi kúsok asi konárika. Keď som sa začala obšmietať a nadávať, začula som známy hlas. Žeby bola Jade u Rií a mali súkromnú párty?
Nie to Jade s niekym telefonovala a smerovala k Ethanovmu domu. Ešte väčšmi rýchlejšie som sa vyšplhala na Riin balkón. Nakukla som sa cez sklo dnu a videla som ako to zdochnuté dievča plače na posteli. Potichu zaklopkám na okno a Ria sa vystrašene vystrie.

"Kto tam je?!" Vykrýkla zmätene.

"Veď to som ja." Ubezpečila som ju. Keď si ma prehliadala spoza závesu či žaluziam opäť som zaklopkala na okno. Ria vyskočila na nohy a dovalila sa k balkónovému oknu, ktoré otvorila, no bez počnia sa opäť zvalila na posteľ. Vošla som dnu a potichu som sa jej prihovorila: "Si v poriadku?"

"Definuj slovo... v poriadku." Zamrmlala do vankúša. Zavrela som balkónové dvere a priskočila som ku nej na posteľ. Pohladkala som ju na nohách a lahla som si na ňu. Spoza vankúša vykúkla, ale len na chvílu, trochu sa pousmiala počas plaču a potom sa opäť zaborila do vankúša.

"Čo sa vlastne stalo?" Spýtala som sa. Nutne som túžila počuť pravdu, zatiaľ čo pri Riinej uzatvorenosti je mnoho krát náročné.

"Chcela som len počuť pravdu. Nič viac." Začala plakať omnoho viac. Jej slzy boli snáď všade, skoro milión litrov slaných sĺz po vankúši a teraz už aj na mne.

"Posaď sa."vystrelila som pre balíček kapesníkov na jej skrinke. Hodila som to po nej. Trafilo ju to do hlavy, no ani to ňou nepohlo. Sakra! Opäť som sa vrátila k nej. "Tak sa už upokoj." Pohladila som ju. Ria sa usadila a oprela sa o čelo postele. Oprela si hlavu o mohe rameno a rukou si zakryla tvár.

"Dala som mu facku." Oznámila mi a trochu sa upokojila. Podala som jej jednu vreckovku, do ktorej zadunela ako výchrica. "Pohádali sme sa a ja som ho udrela." Opäť fukla do vreckovky. Pritiahla som si vankúš bližšie k telu tak ako aj ona.

"Kvôli čomu ste sa pohadali?" Spýtala som sa nedočkavo.

"Bola som na neho odporná a on sa nasral povedal zopár veci, ktoré boli pravdivé a ja som sa nevedela ubrániť slovne. Potrebovala som ho udreť aj keď som to možno nemala spraviť." Zamrmlala si do rúk. A keď som sa jej už snažila oponovať ona sa znova rozrečnila:"Ja už to ďalej neznesiem Lynn. Už nemôžem." Začali sa jej hmýriť na tváry vrásky, jej oči boli príšerne červené , tak ako jej nos.