: : PRVÁ KAPITOLA
Bol piatok večer a ja som zase nemala čo robiť. Nemala som čo robiť s mojím nudným životom okrem pozeranie telky, bytia na počítači alebo kontrolovanie telefónu, či mi niekto nenapísal - nikdy mi nikto nenapísal. Naštvaná a vytočená som sa postavila a odišla do svojej nudnej izby, kde som zase nemala nič lepšie na práci.
Hlavu som zaryla do prikrývok neustlanej postele a kričala som do vankúša, nechala som frustráciu prúdiť von z tela. Prečo nemôžem byť normálna? Čo? Je to tak veľa? Len môcť ísť von a uvoľniť sa.
A zase, toto nie je v mojej povahe. Narodila som sa a bola som vychovaná ako kresťanka, naučili ma, že mám rešpektovať svoje telo a svoju morálku a že Boh sa pozerá na všetko, čo robím. Naštvane som vzdychla.
Keby moji rodičia zistili, že robím veci, ktoré normálni tínedžeri robia, zamkli by ma do izby na celé týždne (ak nie aj viac) a mala by som zaracha, čo znamená žiadna telka, počítač ani mobil, čiže všetko, na čom v mojom živote záleží.
Takže radšej tu budem ležať a smútiť po zvyšok života a potom, och áno... umriem.
Bolo to ako keby Boh vypočul moje prosby a vnútorný nárek, pretože mi okamžite prišli tri sms-ky a vo všetkých bolo to isté: Block Party, dnes o polnoci v Richmonde, všetci sú pozvaní.
Moje vnútornosti sa triasli vzrušením, rýchlo som sa prevrátila z postele, pozrela som sa na hodiny, bolo 23:30. Mala som polhodinu na to, aby som sa dala dokopy a vyzerala pekne. Aspoň tak pekne, ako sa dá...
Neviem prečo som vtedy večer tak náhle vo vnútri cítila dobrodružstvo, ale páčilo sa mi to. Dalo mi to úplne novú chuť do života. Aj po mojom výleve o tom, čo by sa mi stalo, keby to moji rodičia zistili. Plánovala som spraviť nemysliteľné. Plánovala som utiecť.
Ponáhľala som sa do kúpeľne, rýchlo som si vyzliekla všetko oblečenie, pustila som horúcu vodu predtým, ako som vošla do sprchy a nechala sa zahaliť kvapôčkami do pary.
Po tom, ako som sa osprchovala, som si okolo seba obviazala uterák predtým, ako som prebehla cez izbu ku skrini. Vyhadzovala som všetko, čo som mala vnútri, nemohla som uveriť, že som nemala ani jeden outfit, ktorý by vyzeral aspoň trošku dobre na párty, ale potom moje oči zazreli úzke rifle, biele voľné tričko, ktoré by som mala presne pár centimetrov nad bruchom a koženú bundu na to. Áno, toto bolo presne to, čo som hľadala, ani som nevedela, že niečo také mám, ale nesťažovala som sa. Boh bol tento krát na mojej strane, a teraz? Chystala som sa to využiť.
Rýchlo som odhodila uterák na dlážku, obliekla som si podprsenku a nohavičky predtým, ako som sa natiahla do riflí, trička a bundy. Natiahla som si ponožky predtým, ako som si obula čierno-biele conversky.
"Vyzerám úžasne." Povedala som si pre seba, ako som sa pozerala do zrkadla vedľa seba. Cítila som sa živá, čerstvá a chlapče, užívala som si úplne každú sekundu z toho.
A teraz je čas na make-up, pomyslela som si, ako som vbehla do kúpeľne, vytiahla som svoju sadu a rozbalila som všetko, čo som mala, prehrabovala som sa v sade, až kým som nevytiahla bledý tieň na oči ešte predtým, ako som si dala na tvár make-up (len trošku, aby som prekryla chyby) a naniesla si špirálu na mihalnice. Potom prišlo rozžiarenie mojich pier leskom a bola som pripravená ísť.
Zobrala som si telefón, zatlačila som ho do vrecka riflí a pomaly som po špičkách prešla do haly, poznala som všetky miesta, kde by podlaha mohla zavŕzgať a obchádzala som ich, tak som bezpečne zišla dole schodmi a von cez dvere predtým, ako by hocikto vedel, že som odišla.
