Z pohľadu Kelsey
"Kelsey!" Počula som ako moja mama zakričala moje meno dole zo schodov.
Pokrčila som obočie, knihu, ktorú som práve čítala a som položila na posteľ predtým ako som sa postavila na chodidlá. "Áno?" Oprela som sa o dvere amoja hlava z nich vykukla.
"Poď dole, tvoj otec a ja by sme sa chceli s tebou porozprávať." Cítila som to napätie v jej hlase vediac ako čo som si práve o otcovi myslela, ale našťastie pre ňu som svoju nenávisť potlačila.
"Okej, hneď som dole." Zatvárajúc dvere som na môj top prehodila sveter predtým ako som ich znovu otvorila, vyšla som a bežala som dole schodmi. Keď som bola na poslednom schode otočila som sa do ľava kde som videla otca stáť vedľa stolíka, obidvaja on aj moja mama si niečo šuškali.
"Ahoj,oci" Nemotorne som zamrmlala, nevediac či bol na mňa ešte stálenahnevaný alebo nie. Otočila som sa na chodidlách a výhybala som sa očnému kontaktu s nimi.
"Kelsey," Vydýchol prekvapene na to, že som súhlasila, že prídem dole. "Ako sa cítiš?"
"Fajn." Odpovedala som monotónne. Ak si myslí, že som mu odpustila za to čo urobil, mala som preňho ešte niečo prichystané.
"Pozri, viem, že sa na mňa hneváš ale chcel by som sa s tebou porozprávať."
"Okej," Pokrčila som plecami a mávla som rukou jeho smerom. "Hovor."
"Kelsey..." Moja mama jemne zamrmlala, jemne pokrútila hlavou ale môj otec ju prerušil predtým ako mala šancu niečo povedať.
"To je v poriadku Melissa," Môj otec presunul svoj pohľad z mojej mamy na mňa, stál smutne s jeho čokoládovými očami. "Má právo byť na mňa nahnevaná."
Stlačila som spolu pery, nevedela som ako reagovať na jeho pokojnosť. Čakala som aspoň kričanie alebo že by sa mračil ale všetko čo som videla bol nesmelý šepot a úmev porozumenia.
Pozrela som sa inde, neudržala som už jeho pohľad.
"Môžme si sadnúť a porozprávať sa?" Sadol si a úkazal na miesto vedľa neho svojou ľavou rukou, chtiac aby som sa vedľa neho usadila. Závahala som predtým ako som prikývla a kráčala som k nemu. Sadla som si kúsok od neho a položila som si ruky na kolenä.
Môja mama nás pozorovala z miesta kde sa postavila s nádejou v očiach a vedela som, že chcela aby sme sa udobrili.
Časť zo mňa chcela to isté.
"O čom sa chceš rozprávať?" Zamrmlala som v tom tichu, chtiac aby sme to už mali za sebou. Neznášala som tam len tak sedieť a pozerala sa okolo seba, chtiac aby niečo povedali aj oni.
Bola to úplné strata čašu.
Môj otec sa usadil na svojom mieste, sedel vzpriamene, mal niečo na jazyku keď zalapal po dychu. "Chcel by som sa porozprávať o včerajšej noci."
"Oci-." Začala som ale čoskoro som bola prerušená keď zdvihol ruku aby ma zastavil pred pokračovaním.
"Nie, Kelsey." Trhol hlavou. "Musím to zo seba dostať."
Prikývla som a dala som mu najavo, že ho počúvam.
"Vymklo sa mi to z ruky. Nikdy som na teba nemal zdvihnúť ruku. Si moja dcéra a mám ťa rád. Nič to nikdy nezmení. Robíme naivné rozhodnutia ale aj tak som ťa pomohol splodiť, si časť zo mňa a nemal som dovoliť aby sa to čo sa stalo .... stalo" V jeho hnedých zreničkách sa objavil smútok, slzy mu odostrovali pohľad. "Je mi to ľúto." Zašepkal a pozrel sa na svoje ruky.
