Priznal práve Justin Bieber že ma má rád alebo začínam byť blázon? Pravdepodobne som. Je to pravdepodobne nedostatkom jedla v mojom tele čo mi vyvoláva halucinácie a myslieť si veci čo nie sú pravda.
Správne?
Je tu len jediný spôsob ako to zistiť.
„Počkať,“ pokrútila som hlavou a dala som krok dozadu. „Povedal si práve že ma máš rád?“ pozerala som sa na neho s veľkými očami.
Zasmial sa a pozrel sa inde. „No... nepovedal som to presne ale priznal som sa k tomu?“ škrabal sa vzadu na krku a vyhýbal sa môjmu pohľadu.
„Aaaa,“ spustila som smiech. „Tak zlaté.“ Štipla som ho do líca.
Odstrčil mi preč ruku. „Nerob to.“ Zahundral.
Zaškerila som sa. „Kto by mohol vedieť že Justin Bieber má city?“ preriekla som s detským hlasom, chichotala som sa keď sa na mňa pozrel.
„Drž hubu.“ Zamrmlal a zahryzol si do pery. „Môžem byť krutý ale nie som bezcitný.“
„Hej,“ zdvihla som ruky. „Nikdy som nepovedala že si.“
Chvíľku na to myslel a potom vzdychol. „Pravda.“ Zamrmlala a prešiel si prstami cez vlasy.
„Takže,“ postavila som sa na špičky. „Aj ja ťa mám rada.“ Zašepkala som pri jeho perách, jemne som ho pobozkala, otočila som sa a šla preč.
„Kam ideš?“ zakričal na mňa.
„Do auta žeby! Som hladná.“ Zdôraznila som to slovo hladná a pokračovala som v ceste späť k jeho range roveru.
O pár sekúnd neskôr som počula šuchot čo znamenalo že šiel aj on a predtým než som mala šancu otočiť sa a uistiť sa že to bol Justin, jeho ruky sa obtočili okolo môjho pásu a pritiahol si ma bližšie k nemu.
„Ahoj zlatko,“ zaškrípal mi do ucha až mi prebehol mráz po chrbte.
„Vystrašil si ma,“ jemne som ho udrela a potom som položila ruky na jeho a šli sme ďalej.
Zasmial sa. „Zvykni si na to zlatko,“ priložil mi pery na ucho, jemne ma do neho pohrýzol a potom ma pustil keď sme prišli ku autu a nastúpili sme dnu.
Prešla som na opačnú stranu, nasadla som presne za čas ktorý trvalo Justinovi naštartovať auto. Keď som nastúpila šiel dole ulicou, na ceste niekam kde nás bral najesť sa.
Po pár minútach ticha a nudy som sa pomrvila na sedadle a pozrela som sa na rádio a zase na neho, zahryzla som si do pery a rozmýšľala som či mám pustiť alebo nemám pustiť rádio.
„Hej, Justin?“
„Hm?“ pozrel sa na mňa na stotinu sekundy a potom vrátil oči späť na cestu, vymenil si ruky tak že teraz šoféroval ľavou rukou, strčil ruku na jeho koženej bundy a vytiahol ďalšiu cigaretu a zapálil si ju zapaľovačom a potom to schoval a pár krát si potiahol čím naplnil auto dymom.
„Môžem zapnúť rádio?“
Zasmial sa a znova si potiahol z cigarety a vyfúkol. „Nie.“ Otvoril okno nechal ten dym vyjsť von a potom ho zase zavrel.
„Prečo nie?“ zasyčala som.
„Pretože nemám rad hudbu.“ Poznamenal.
Prevrátil som očami. „Naozaj?“ vzdychla som. „Kto nemá rad hudbu?“
