: : PIATA KAPITOLA
Bola som na ceste do domu vraha/bývalého trestanca. Wau, toto bude úžasný príbeh pre moje deti.
Vzdychla som, klamala by som, keby poviem, že som sa nenechvávala ovládnuť nervami.
A tiež by som klamala, keby poviem, že som sa necítila trápne, keď sa môj zadok pošúchal o koženú sedačku a spravilo to prdiaci zvuk.
Danger sa zasmial. „Nemôžeš si spraviť pohodlie?“ uškrnul sa, veľmi rýchlo sa na mňa pozrel a potom zase sledoval cestu pred sebou.
Cítila som, ako sa mi zapálili líca. „Nie, len... začínam sa cítiť blbo v aute.“ Zaklamala som a pokrčila plecami.
Potriasol hlavou. „Ako povieš, shawty.“
Prevrátila som očami. Tento chalan naozaj potrebuje pomoc.
„Neprevracaj na mňa oči, suka. Pamätaj,“ chytil ma za bradu a otočil ma, aby som sa na neho pozrela, „ si v mojom aute.“
Jeho dotyk mnou trhol. Jediné, čo som mohla spraviť, bolo prikývnutie.
„Dobre,“ odtlačil ma ďalej a ruku vrátil na volant.
Začala som si hrýzť spodnú peru, aby som nepovedala niečo, čo by som mohla potom ľutovať. Namiesto toho som sa otočila, aby som sa pozrela von oknom, nechcela som nič iné, iba byť v teple svojej postele. V bezpečí a hlavne tam, kde som mala byť.
Konečne sme prišli tam, kde bol zrejme jeho dom, pretože zaparkoval v garáži, ktorá vyzerala obrovsky. Nemohla som si pomôcť... padla mi sánka, keď som zbadala jeho dom. Musím povedať, bola som ohromená. Vyzeralo to naozaj dobre z toho uhlu, ako som práve videla.
Otočila som sa a čakala, čo sa stane ďalej, oprela som si hlavu a premýšľala som nad tým, ako sa to všetko vyvinulo a aký nešťastný je môj život.
Nemôžem povedať, že som bola sklamaná, teda, vedela som, že sa to stane. Len som nevedela, že týmto spôsobom.
Zo všetkých vecí, ktorých som mohla byť dnes svedkom - vidieť niekoho poriadne sa opiť a všade vracať, dievča pokúšajúce chlapcov vyzliekaním (tieto vecí sa stali predtým, nesúďte ma), bozkávajúci sa párik - som musela vidieť, ako niekoho zabili.
Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si začínala myslieť, že môj život je jedna veľká telenovela.
Bola som tiché dievča, robila som si domáce úlohy, poslúchala som rodičov, dávala som si pozor, aby som mala dobré známky a chránila som sa. Nikdy som sa moc nevymykala kontrole, keď som šla von, bola som celkovo dobrý človek. Bola som plachá, nepredvídateľná a niekedy som povedala aj to, čo som nemusela...
Robila som dobré veci. Nikdy som nespravila jedinú „zlú“ vec... až do dnes, keď som ušla a bolo to prvý krát, kedy som spravila niečo pre mňa „extrémne“, z čoho by som mala problémy.
No a teraz som bola tu, v aute s vrahom, ktorý ma vzal k sebe domov.
Musela som nachvíľu zadriemať, lebo som si vôbec nevšimla, že Danger vystúpil z auta, kým sa neotvorili dvere na mojej strane a skoro som nevypadla von.
Zastonala som.
Zasmial sa a to ma donútilo zastonať ešte hlasnejšie. „To nie je vtipné,“ poznamenala som, kým som vystupovala z jeho Range Roveru.
„Pre mňa áno.“ Pokrčil ramenami predtým, ako zavrel dvere a ukázal mi cestu.
Potajomky som prevrátila oči a išla som za ním. Posledná vec, čo som chcela, bolo stratiť sa a bohviečo by sa mi mohlo ešte stať.
To, že ma zobral vrah bolo pre mňa dosť na to, aby som spravila ďalšiu hlúposť.
Klopkala som nohou kým si on prehľadával vačky na rifliach, aby našiel kľúče, zahryzla som si do pery, zaujímalo ma, čo ďalšie sa mi stane.
Povedal, že neumriem, ale ktovie či hovoril pravdu? Videla som, ako niekoho zabil, čo znamená, že som bola svedkom vraždy. Nikomu by som to aj tak nepovedala, ale ktovie, či by som mu mala veriť.
„Ideš dnu alebo ťa tam musím dotiahnuť?“
„Čo?“ prebrala som sa z omámenia, pozrela som sa na neho a videla som široké zvedavé oči.
Potriasol hlavou a chytil ma za ruku, vtiahol ma do domu predtým, ako hneď za nami zavrel dvere. Otočil hlavu, aby sa na mňa pozrel. „Nasleduj ma,“ kývol hlavou ku schodom.
Prikývla som.
Išla som hore schodmi a hrýzla som si do spodnej pery, udržiavala som oči na sebe, dávala som pozor, aby som nezachytila pozornosť niekoho iného, kto by tu mohol byť v túto neskorú nočnú hodinu.
Koľko bolo hodín?
„Koľko je hodín?“ náhle som vyhŕkla, niečo, čo sa mi páči na situáciách, ktoré sa mi stávali je že, som vždy vedela vysloviť svoje myšlienky tak, či onak.
„Trištvrte na dve, prečo?“ vošiel do izby, tipovala som, že bola jeho.
Moje oči prakticky vyskočili z jamiek. keď som si to uvedomila. Budem mŕtva, keď prídem domov. No teda ak sa dnes dostanem domov. „Len tak.“ Vzdychla som.
Nedbalo pokrčil plecami, vošla som do izby trošku rýchlejšie a on zabuchol dvere.
Pozerala som sa okolo seba. Bolo to obrovské. Mal kráľovsky veľkú posteľ s vínovými perinami a plachtou ozdobenou čiernou čipkou. Steny boli tmavohnedé, skoro čerešňovo hnedé. Bola som prinajmenšom v kompletnom a úplnom šoku.
„Páči sa ti to?“ uškrnul sa a nadvihol obočie.
Hrýzla som si vnútornú stranu líca a prikyvovala som. „Je to ako... trikrát moja izba!“
Zasmial sa. „No, nezvykaj si na to. Odchádzaš dosť skoro. Len si potrebujem vybaviť pár vecí a budeš môcť odísť.“
Prikývla som, stále som bola v jeho izbe.
Zrazu sa dvere na izbe otvorili a objavilo sa tam útle dievča, približne tak vysoké ako ja, s čiernymi vlasmi, kučery jej padali na plecia a mala oči vo farbe oceánu.
Bola som v šoku.
Bola nádherná.
Keď sa jej oči otočili na mňa, jej tvár sa skrútila hrôzou a odporom. Bola som vydesená.
„Čo tu ona robí?“ vyprskla, jej hlas bol plný hnevu a jej modré dúhovky do mňa vypaľovali diery.
Pokúšala som sa pozrieť inde, ale bolo na nej niečo. čo mi nechcelo dovoliť z nej spustiť oči.
Danger sa otočil, jeho oči stmavli. „Nezačínaj.“ Pomaly mi prebehol mráz po chrbte.
Posmešne si prehodila vlasy dozadu na chrbát, presunula pohľad na neho predtým. ako sa otočila naspäť ku mne a prevrátila očami. Venovala mi posledný pohľad, ktorý znamenal odpor, zvrtla sa na opätkoch Louis Vuitton lodičkách a vyšla von z izby.
Prudko som zalapala po dychu. „O čo tu vlastne ide?“ podarilo sa mi vydrať zo seba otázku.
Jeho oči neopustili dvere, cez ktoré ona (hocikto “ona“ bola) práve odišla. „Nestaraj sa o to.“ Zavrčal, prešiel okolo mňa a vyšiel z izby, nechával ma tam samú s otázkou, čo sa vlastne práve stalo a či som za to mohla ja.
Z toho, čo som sa v minulosti naučila viem, že: Zvyčajne, keď ľudia povedia „nestaraj sa o to“, mali by ste sa o to určite starať.
---------------------------------------
Upravené :)
