Ukázalo sa že už nemám na výber pretože kým som sa rozhodovala Justin otvoril moje dvere a čakal pri nich kým vyjdem von. Vystúpila som a zavrela som za sebou dvere a prešla vedľa neho. Otvorila som ústa že niečo poviem ale Justin ma predbehol.
„Nasleduj ma,“ kývol hlavou k skladisku.
Prikývla som bez ďalších slov a išla som po jeho stope kým on išiel k skladisku. Otvoril dvere a vošiel dnu, držal pre mňa otvorené dvere, vošla som dnu a potom ich jemne zavrel.
Keď sa pohol ďalej odo mňa aby zavrel dvere, všimla som sa mu napínala sánka, upokojil sa ako sme sem prišli.
Zvraštila som obočie, ako môže byť niekto okej potom naštvaný a potom pokojný a to všetko za jedinú hodinu.
„Ideš alebo nie?“ prebudila som sa zo zamyslenia, otočila som sa a videla som že Justin bol na opačnom konci budovy.
Pozerala som sa dokola, pomaly som začala kráčať, bez slov. Steny boli rozbité, pár škridlíc na zemi a začala som premýšľať čo sa tu asi tak mohlo stať.
„Čo sa tu stalo?“
Justin sa neotočil namiesto toto len kráča ďalej.
Na sekundu som si myslela že ma ignoruje a chcela som sa ho znova opýtať keď zastavil priamo za skladiskom (hneď ako vyšiel zadnými dverami). Dal si ruky do vačkov a pozeral sa na oblohu.
Prešla som očami z neho na to na čo sa práve pozeral a moje oči sa okamžite rozšírili a zalapala som po dychu.
Stáli sme na vrchu kopca, obloha žiarila rúžovou, oranžovou a fialovou. Oblaky nás jemne obklopovali a slnečné lúče dopadali priamo na nás. Videla som odtiaľto polovicu mesta. Vyzeralo to úplne úžasne.
„Je to pekné čo?“ pomaly sa ma spýtal.
Ani som sa neopovážila uhnúť pohľadom od toho nádherného výhľadu. „Áno,“ odpovedala som bez dychu. „Je to ohromné,“ vydýchla som, bola som mimo z čarovnej krásy čo vyžarovala táto príroda. „Nikdy som nič takéto nevidela.“
Prikývol, úplne mi rozumel.
„Ako si našiel toto miesto? Ak ti nevadí že sa pýtam...“ konečne som odtrhla oči od oblohy aby som sa na neho pozrela.
Stál pripravený, jeho postoj bol dokonalý. „Po tom ako toto miesto takmer vyhorelo--“
No, toto zodpovedalo moju otázku.
„—Myslím, prišiel som to tu obzrieť a keď som prišiel sem dozadu, a videl som toto--“ kývol hlavou smerom k tomuto výhľadu. „A hneď som sa zamiloval.“ Otočil sa ku mne s vážnym výrazom.
Zastrčila som si pramienok vlasov za ucho. „Je to pekné, keby som aj ja tak mala takéto miesto,“ priznala som a zase som sa pozerala na oblohu.
Dávalo ti to pocit pokoja, ako keby sa ťa nič nemohlo dotknúť. Miesto kde môžeš byť sám a nemusíš sa o nič strachovať. Cítiš sa bezstarostný... Cítiš sa... živo.
Ticho vyplnilo priestor medzi nami a potom Justin zase prehovoril, „Teraz už máš,“ povedal to nahlas a zreteľne.
Vzalo ma to, otočila som sa na neho a videla som že svoju pozornosť presunul zo mňa na druhú stranu mesta.
„Ďakujem...“ zašepkala som cítila som ako mi srdce prudko bije a žalúdok som mala plný motýľov.
Myslel to naozaj vážne?
Nebola som si istá ale dúfala som v to.
