„Au, au, au!“ Justin na mňa vyprskol už tretí krát za tento večer. „Budeš dávať pozor? Môžem ignorovať iba pár krát že mi na to tak silno tlačíš.“
Prevrátila som očami. „No, keby si nebol tak netrpezlivý, tvrdohlavý a otravný – a ešte sa hýbeš ako dieťa – už by som bola hotová!“ zasyčala som na neho, hnev mnou prúdil.
„Zlatko musíš sa uvoľniť.“ Justin prehovoril namysleným tónom a škeril sa.
Nadvihla som obočie. „Nevolaj ma zlatko ty debil.“ Zamrmlala som. „Teraz poriadne seď a nehýb sa.“ Vrátila som sa s päť ku prikladaniu alkoholových dezinfekčných obrúskov na jeho porezanú pokožku.
Iba sa zasmial, konečne ma poslúchol aspoň raz, držal telo na mieste a ani sa nepohol.
To kurva trvalo. Myslím jedna vec je byť netrpezlivý ale iná je byť hrubý a robiť si z toho srandu.
Mala som z toho migrénu. Prichádzala som o rozum.
Všetko to začalo keď si ten debil ľahol na moju posteľ ako keby mu to tam patrilo, dal si ruky za hlavu a pozeral sa s obdivom na môj televízor.
Prekrížila som si ruky na hrudi, stlačila som pery a moje oči v podstate vypálili diery do jeho hlavy.
„Odfoť si ma zlatko to vydrží dlhšie.“ Justin sa zaškeril, oči mal stále na obrazovke.
Nemyslela som si že je to za zábavné ani že si zaslúži takto sa uškŕňať. Nie myslela som si že je to idiotské. „Si retardovaný?“
Konečne odtrhol oči od TV. „Čo?“
„Spýtala som sa či si retardovaný?“
Justin zmätene skrútil tvár. „To je nejaký trik?“ naklonil hlavu do strany.
Všemohúci Boh prečo som tu musela byť s týmto idiotom celú noc?
„Beriem to ako áno.“ Prevrátila som očami, prešla som k nemu a vzala som ovládač a vypla som telku.
„Hej! Ja som to pozeral,“ ukázal rukou na telku.
Pokrčila som plecami. „Môj dom, moja izba, moja telka.“ Zamávala som ovládačom vo vzduchu. „Môj ovládač.“ Uškrnula som sa.
„Takže? Som zranený. Daj mi viac času!“
„Nie je to moja chyba ty si sa rozhodol že sa necháš bodnúť. Tiež to nie je moja chyba že si „Danger“ a máš veľa haterov.“
„Uprednostňujem názov nepriatelia.“ Horko odsekol.
Prebila som potrebu prevrátiť oči. „Naozaj na tom záleží?“ presunula som váhu na jednu nohu, a zízala som na neho s mojimi hnedými očami.
Prešiel si prstami cez vlasy, potiahol sa za konce a potom si ich pustil a znovu sa na mňa pozrel. „Si tak frustrujúca vieš o tom?“
Zasmiala som sa. Ani som neváhala a bola som ticho. Tento blbec to práve nepovedal. „Som frustrujúca?“ ukázala som na seba. „Som frustrujúca?“ zopakovala som to a kládla som dôraz na to SOM.
„Verím že si to jediné dievča na ktoré sa pozerám.“ Strčil ruky do vreciek na jeho úzkych džínsoch.
Zasmiala som sa, a znova som sa začala smiať. „Ak tu je nieto frustrujúci si to ty!“ ukázala som na neho prstom. „Je ti naozaj ľahostajné to čo robíš?“
