Z pohľadu Justina:
Je tá suka šialená?
Ako kurva môže len tak nasadnúť do auta s niekým neznámym?
Je sprostá?
Tipujem že je.
Začal som kráčať cez parkovisko a snažil som sa udržať si rozum pohromade aby som ho oficiálne nestratil. Ak ste si mysleli že som ho stratil už predtým nevideli ste ma ako som na tom teraz.
Som tak blízko k tomu aby som niekoho zabil len pre to aby som sa zbavil toho stresu ktorý sa vo mne vybudoval.
Kde v riti je Kayla keď ju potrebujete?
Sústreď sa Justin, sústreď sa. V duchu som si nadával a škrabal som sa vzadu na krku.
Ani nevedela kto to bol. Teda ak by vedela nastúpila by do auta skôr ale ona tam len stála dobrých päť minút. Do riti, aj keby ho poznala nemala takto utiecť.
Musel jej niečo povedať...
Musí to tak byť pretože tu nie je žiadne iné vysvetlenie prečo by len tak ušla s neznámym chlapom.
Boha. Ako neopatrná mohla byť?
Kopol som do pneumatiky na aute ktoré mi nepatrilo a v duchu som zastonal. Pravdepodobne som vyzeral ako nejaký mentálny sociopat ale v tejto chvíli mi to bolo úplne jedno. Kelsey šla preč s aute s niekým koho som nepoznal.
To auto mi ani najmenej nepripadalo povedomé a nemohol som ani nič vidieť cez tie tónované okná.
Oh, kurva.
Preklínal som svoj život a vybral som sa tam kde som mal zaparkované auto. V žiadnom prípade neprichádzalo do úvahy že by som ju nechal len tak odísť s nejakých neznámym a nešiel by som za ňou.
Bol by som blázon ak by som to spravil.
Keď som našiel môj range rover, otvoril som dvere, nastúpil som dnu a okamžite som naštartoval.
Niečo vo vnútri mi napovedalo že Kelsey nebola v dobrých rukách a neplánoval som čakať na to čo sa stane.
Nájdem ju. Aj keby to bola posledná vec čo urobím.
Vyšiel som z parkovacieho miesta, vyšiel som z parkoviska a šiel som dole ulicou tým istým smerom ako to auto ktorým odišla Kelsey.
Trvalo to kým som neprišiel ku koncu ulice potom som si uvedomil že som presne nevidel kam to posraté auto šlo po tomto.
Vychrlil som ďalšiu spŕšku nadávok, rýchlo som otočil auto a šiel som späť ku mne domov.
Prekročil som rýchlostný limit a modlil som sa aby tam neboli žiadny policajti pretože som teraz na nich nemal čas.
Uvedomil som si že by bolo múdre zavolať chalanom aby vedeli že idem a aby sa pripravili. Vytiahol som môj blackerry z vačku riflí. Vytočil som číslo, priložil som si mobil k uchu a zatočil som na inú ulicu.
„Áno?“ Johnov chrapľavý hlas prešiel cez reprák môjho telefónu.
„Čáu brácho počúvaj, potrebujem ťa a chalanov aby ste dali vybavenie dokopy. Potrebuje niečo vyhľadať alebo by som mal povedať niekoho.“ Zabočil som za ďalší roh.
„Načo človeče?“ mohol som povedať že už začal robiť to čo som mu povedal pretože som počul šušťanie z druhého konca drôtu.
„Len to sprav. Poviem ti to keď prídem domov. Dobre?“ horúčkovito som prehovoril.
