Konečne po niečom čo sa mi zdalo ako celé hodiny auto spomalilo a pekne vošlo na parkovisko. Pozrela som sa von oknom ten svetelný nápis „Perry’s Palace“ žiaril aj cez slnečné lúče ktoré boli všade.
Ako to bolo možné? Nemala som potuchy.
Bez odopnutia bezpečnostného pásu som sa otočila k Justinovy. Zmätene som zvraštila čelo.
Ideme alebo nie?
Cítim že sa na neho pozerám otočil sa ku mne. „Čo?“ vyprskol myslela som si že už konečne nie je bipolárny.
Potlačila som potrebu pretočiť oči. „Ideme alebo nie?“ zamrmlala som. Keby som ho mohla udrieť bez následkov spravila by som to.
„Áno,“ zohol sa a vytiahol kľúče zo zapaľovania, strčil si ich do vrecka a otvoril dvere, cigarete ktorú fajčil mu visela na strane z pomedzi pier.
Vzdychla som, otvorila dvere vystúpila a zabuchla som dvere trošku silnejšie než som chcela.
„Dávaj pozor,“ zavrčal. „To auto stojí viac ako všetko čo máš dohromady.“
Nadvihla som obočie. „Dobre vedieť,“ sarkasticky som zamrmlala a dala som si ruky do vačkou môjho svetra.
Len zboku sa na mňa pozrel. „Postoj,“ zamával prstami mojím smerom.
Prevrátila som očami. „No a čo.“ Pozrela som sa inde.
Zahodil cigaretu a zašľapol ju. Mávol hlavnou k reštaurácií a vykročil k nej, čakal že ho budem nasledovať.
Spravila som to, k môjmu zdeseniu.
Keď sme vošli dnu začali sme kráčať dozadu reštauráciu keď jeho telo narazilo na iné čo ma zapríčinilo že som mu nabúrala do chrbta. Zastonalo som šúchajúc si čelo.
„Čo to ku--“ chcela som nadať keď som sa v polovici zastavila, cítila som ako vzduch medzi nami zhustol keď som si uvedomila že tam stojí nejaký chlapík.
Bol vysoký asi o palec vyšší než Justin, ak nie rovnako vysoký. Mal tmavé hnedé vlasy učesané do dola a elektrizujúce zelené oči. Také čo ťa mohli zhypnotizovať len jedným pohľadom do nich. Mal dosť veľké svaly a zadok za ktorý by sa dalo umrieť.
Je to trápne ale musím priznať že ešte lepší než ten môj.
Tak nefér.
Stlačila som pery a dívala som sa na oboch a hneď som zacítila to napätie.
„Danger,“ ten chalan sa uškŕňal. „Dobre že ťa tu vidím, čo?“
„Nie teraz,“ Justin prehovoril cez zacvaknuté zuby, jeho hlas bol nízky a smrtiaci, bola by som prisahala že som videla záblesk smrti v jeho očiach.
Hneď sa mi postavili chlpy na rukách.
„Kedy bude ten čas, kámo? Kedy budeš mať svojich šmejdov so sebou?“ Narovnal sa, pritlačil telo ešte bližšie k Justinovy aby to vyzeralo ešte viac zastrašujúco.
Vyzeralo by to tak keby Justin neprešiel k nemu ešte bližšie a nevyplnil tú medzeru medzi nimi, jeho oči stvrdli a žili na krku mu vystúpili.
Justin sa falošne zasmial. „Ja aj ty obaja vieme že by som ti mohol odtrhnúť hlavu s holými rukami.“ Stíšil hlas do šepotu.
Ešte pár prehodili pár vražedných slov a potom ten chlap odišiel a Justin ma chytil za lakeť a viedol ma uličkou smerom ku stolu pre nás dvoch.
