Poddajú sa jeden druhému?

4. kapitola

Venny POV:

Ráno ma v dome mojich rodičov, tak strašne začala bolieť hlava, bol som zvedavý, ako sa s tým vysporiadam. Beriem nejaké tabletky proti bolesti, ale sotva to pomáha. Som aj náchylný na migrény...

,,Dobré ráno Venny, si v poriadku?" Pýta sa ma mama, keď predo mňa kladie hrnček s kávou. 

,,Áno mami, mám sa dobre. Len ďalšia migréna." Poviem jej, ale vycítila, že niečo so mnou neni fakt dobre. ,,Mali by sme s tým navštíviť lekára. Je to stále horšie, že?" pýta sa, keď ma drží za hlavu a bozkáva ma na čelo. Je úplné zlatíčko.

,,No... Kedysi som to dostával len raz za mesiac, ale teraz sa to stáva týždennou záležitosťou." Priznávam, a povzdychla si. 

,,Vidíš? Toto hovorím. Dohodni si stretnutie a ja ťa vezmem dobre?" Vzdychnem a prikývnem, zatiaľ čo si šúcham spánky.

,,Nemáš dnes baseballový zápas?" spýtala sa ma a vytreštil som na ňu oči. ,,Kurva, áno, úplne som zabudol!" 

,,Pozor na jazyk." hovorí varovným tónom. 

,,Prepáč. A budúci týždeň nás čaká posledný zápas sezóny. Prídeš?" 

,,Nenechala by som si to ujsť ani za nič zlatíčko." Hovorí, a utiera kuchynskú linku.

,,Ďakujem." 

* * *

Levi POV:

Minulá noc bola veľmi zaujímavá. Začalo to depresívne a potom to začalo byť naozaj zaujímavé.  Venny sa správal inak a ja som sa cítil inak. Nie som si istý, či to bolo tým alkoholom, ale začal som Vennyho vidieť v novom svetle. V zvláštnom, sexy svetle.

Všimol som si, aké má plné pery, dokonalé pery, a prečo, kurva, myslím na jeho pery? To je mimo mňa. Odvaha v kombinácii s tým, ako sa na mňa Venny minulú noc pozeral, akoby sme boli jediní v klube, vo mne vyvolala zvedavosť a zároveň aj strach.

,,Ako Vám môžem pomôcť?" Pýtam sa ženy, keď si prezerá jedálny lístok a ignoruje ma. Po chvíli prehovorí, že chce burger s hranolkami zo sladkých zemiakov.

,,Prichádzam," hovorím, keď si zapisujem objednávku a pripínam ju na lano objednávok. Nenávidím pracovať cez víkendy, ale musím pomáhať mame platiť účty, keďže sa s otcom rozišla. Mám dosť zlú kocovinu dnes, ale predpokladám, že som na tom lepšie ako Venny. Chudák, má sa najhoršie, ma strašné bolesti hlavy. Pravdepodobne som na to mal myslieť predtým, ako som ho včera večer opil.

,,Ahoj Levi, môžeš si dať pauzu." hovorí mi môja šéfova a ja sa vďačne usmejem. ,,Ďakujem, Marta." Prikývla, zaujala moje miesto a ja som vyšiel z reštaurácie smerom k autu a vytiahol telefón. Dnes by som mohol urobiť dobrý skutok.... Zavolal som Vennymu, zdvihol to až po treťom zazvonení.

Venny: (,,Levi, ahoj.")

Levi: (,,Ako sa dnes držíš?") Zhlboka si povzdychol.

Venny: (,,Ledva sa držím. Zabíja ma ta hlava, strašné mám bolesti a neskôr mám zápas tak cvičím.")

Levi: (,,Sakra, prepáč. Čo keby som ti priniesol obed? Nie som príliš ďaleko.").

Venny: („Nepoviem nie jedlu.")

Levi: (,,To by si sa neodvážil. Som na ceste.")

***

Všimol som si, ako Venny leží v tieni stromu s oblečením na cvičenie a pálkou pri hlave.

,,Venny," Vyslovím jeho meno a on zastoná. Sadnem si vedľa neho a položím jeho jedlo vedľa.

,,Hlava stále bolí?"

,,Áno, obávam sa, že dnes večer nebudem môcť hrať, ak sa to nezlepší." Hovorí trochu rozrušene, keď sa oprie o lakeť a zdvihne svoj sendvič. Pozerá sa mi do očí, jeho bolesť je vpísaná na jeho tvári.

,,Ďakujem." povie predtým, ako zhltne sendvič.

Keď prežúva, viem, čo mu pomôže cítiť sa lepšie, a než si to rozmyslím, položím mu ruku na hlavu a začnem mu masírovať pokožku hlavy. Jeho vlasy sú také jemné a husté. Zalapá po dychu a potom sa uvoľní a zhlboka sa nadýchne.

,,Ach o môj bože Levi..." povie skôr, ako sa mu z pier vydá ston. Pri tom zvuku mi nabehne husia koža. Do pekla, čo je so mnou zle? Rýchlo odtiahnem ruku a on našpúli ústa.

,,Prečo si prestal?" spýtal sa a ja som si odkašlal. ,,No, len ťa nechcem rušiť pri jedení." Klamal som, on pokrúti hlavou.

,,Prosím, Levi." Ako môžem povedať nie tým prosebným očiam na jeho detskej tváričke? Som tak sprostý.
Položím mu ruku na hlavu a masírujem mu pokožku hlavy. Oči sa mu prevrátia späť a znova zastoná. Keď sa môj penis pod džínsami trhne, stiahnem sa tentoraz ešte rýchlejšie a postavím sa na nohy. Zmätene sa na mňa pozerá.

,,Prepáč, len som zabudol, že už musím byť v práci. Moja prestávka sa skončila." Povedal som, keď som si oprášil špinu z džínsov.

,,Ó, áno. Žiadny problém, ďakujem za sendvič. Uvidíme sa neskôr na mojom zápase?"

Usmejem sa a prikývnem.
,,Áno, vždy som tam, nie?"

Prikývne s polo-úsmevom.

,,Nebol by si môj najlepší priateľ, keby si tam nebol."

Keď sa dostanem k autu, trasú sa mi ruky. Čo to sakra, bolo?

Keď sa vraciam do práce, zbadám vonku zaparkované známe auto. Je to Ariine. Proste, perfektné. Vojdem dnu a ona tam sedí sama pri stole, vstane a ide ku mne.

,,Aria, nie. Nepotrebujem počuť čokoľvek, čo chceš povedať." Povedal som jej, ale ona ma ignorovala.

,,Prepáč. Len som ti to chcela povedať, lebo keby som to neurobila, zbláznila by som sa. Ale nebudem ťa žiadať, aby si ma vzal späť, viem, že už nemám žiadne šance. Ale ospravedlňujem sa."

Prikývol som.

,,Dobre, ak ma teraz ospravedlníš, musím sa vrátiť do práce."

Povzdychne si a pokrčí plecami. ,,Fajn. Aspoň som to povedala." A pomalý sa dala na odchod.

Prečo ľudia od vás očakávajú, že im odpustíte, len preto, že vám hovoria, aby ste im odpustili? Stále som znepokojený tým, čo sa stalo.

***