Loser

Chapter 34.

Túto časť by som chcela venovať Pokishi, ktorá na minulej časti nechala veľmi pekný komentár. Vďaka tebe som dostala zase chuť písať. Takže ďakujem, dúfam že sa bude časť páčiť ☺♥
Z pohľadu Justina

„Je príliš neskoro, zlatko." Smutne sa usmiala keď sa naše pery odpojili. Pohladila ma po líci a jej oči sa trochu zaleskli.

Ostal som tam stáť ako prikovaný. Nevedel som čo mám povedať a čo toto celé znamená. Odchádza ? Na koľko ? Ťažko som prehltol a pozrel sa na jej vzďaľujúce sa telo.

„Kam odchádzaš ?" vyhŕkol som. Jej telo sa zastavilo a hneď na to sa otočila ku mne.

„Letím za otcom."

„Prečo ?" zašepkal som so zrakom upretým na jej tvári.

Sarkasticky si odfrkla a pokrútila hlavou. „Nevidíš čo všetko sa tu deje ?"

„Na tom nezáleží, Sam. Ľúbim ťa."

„A to si zistil kedy ? Po tých štyroch dňoch čo si sa mi neozval ? Čo si ma nechal blázniť nad tým, že som ťa stratila kvôli jednej sprostej chybe ?!"

„Aspoň vieš aký to je pocit." Narážal som na to ako mi nedvíhala hovory. Zahryzla si do pery a sklopila zrak. Vedela že mám pravdu.

„Prečo si vlastne tu ?" zašepkala.

„Prečo je to všetko tak kurva zložité ?" pritisla k sebe viečka.

„Ja..." zasekol som sa.

„Musím ísť Justin. Môj taxík je už tu."

„Je nejaká možnosť, že by si neodišla ?" pokrútila hlavou.

„Môžem ťa aspoň pobozkať ?" zamrmlal som.

Oblizla si pery a jemne prikývla. Prešiel som pár krokov k nej a rukou som jej chytil tvár. Jemne som sa naklonil a priložil pery na tie jej. Nechal som ich chvíľu len priložené a potom som jej jemne potiahol spodnú peru. Dal som do bozku všetko čo som cítil. Vydýchla mi na pery a môj jazyk prešiel k tomu jej. Ak by nám nedochádzal kyslík, verím tomu že by sme takto ostali navždy. Ale ako sa hovorí; Všetko sa raz skončí.

A tak tu teraz stojím. Sám. Sledujem vzďaľujúce sa auto v ktorom sedí Samantha a v hlave sa snažím zistiť, kde vlastne nastal ten hlavný problém. Boh sa s nami poriadne zahráva.

Z pohľadu Samanthy

Sedím na nepohodlnej stoličke na letisku a čakám na lietadlo ktoré už má meškanie pol hodiny kvôli zlému počasiu. V mysli sa vraciam späť k udalostiam čo sa za posledné dni stali. Pripadám si ako v nejakej posratej telenovele plnej intríg, akurát že hlavný hrdina nie je José Armando ale Justin Bieber.

Flashback
„Verila som ti."
„Vykašľala si sa na mňa."
„Dala som ti šancu Carter. Mohli sme byť opäť kamarátky, no ty si ma aj napriek tomu zradila." Pokrútila som hlavou. „Poštvala si proti mne môjho chlapca. Všetko si vymyslela tak, aby to vyšlo proti mne a zničila ma. Nakoniec si sa mi ešte vyhrážala že mu to povieš. Čo si si myslela ?! Čo si si pre boha myslela Carter ? Že sa ti vrhnem do náručia a poďakujem ti ?!"
„Kvôli nemu si ma opustila." Zamrmlala. „Chcela som aby to bolo tak ako predtým."
„Jeho ľúbim. Je dosť smutné že to nevieš pochopiť... Aj tak by som si vybrala jeho. Vždy jeho."
„Tak trochu som dúfala, že to on vzdá s tebou."

Pokrútila som hlavou aby som si aspoň trochu vyprázdnila hlavu. Nie je to šialené, ako sa veci z jedného dňa na druhý vedia tak veľmi zmeniť ? Čo ďalšie ma ešte čaká ?

Po vyhlásení môjho lietadla som sa postavila s letenkou v ruke a vybrala sa k nástupišťu. Plastový pohár, ktorom som mala lacnú kávu z automatu som vyhodila do koša a nastúpila do lietadla. Jediná výhoda bola že som išla pomerne večer. Cez okno som videla nádherný západ slnka, no aj tak som myslela na to, že by bol krajší z „horského vrcholu" a keby ho sledujem s Justinom. Ťažko som si vzdychla. Na hrudi som cítila pocit ktorý ma ťažil. Potrebujem oddych. Lenže čím viac kilometrov som od Justina, tým viac sa k nemu chcem vrátiť. Jedno čo viem určite je, že tento výlet nebude veľmi dlhý a aj napriek tomu, ako veľmi si chcem oddýchnuť od vecí čo sa stali v Stratforde, budem myslieť len na ne.

„Slečna, slečna musíte vystúpiť." Usmiala sa nado mnou letuška a jemne mnou triasla.
„Uhm, samozrejme." Rýchlo som si prehrabla rukou vlasy a vstala zo sedačky. Vyšla som z lietadla a na letisku som si počkala na kufor. Podľa času som zistila, že som prespala skoro polovicu cesty. Zívla som si a trochu sa ponaťahovala. Keď som vyšla pred letisko, zavolala som otcovi aby pre mňa prišiel. Stála som pred letiskom opretá o kufor a sledovala večernú Kaliforniu. Pozerala som sa na oblohu. Hviezdy neboli také jasné ako som zvyknutá, no mesiac bol jasný a veľký. Povedala by som že bol sfarbený až do oranžova.

„Takýto mesiac sa len tak nevidí." Vyrušil ma hlas vedľa mňa.

„Hm." Prikývla som.

Vedľa mňa stál vysoký chalan v kabáte s taškou v rukách. -zrejme tiež z niekade letel. V rukách držal krabičku cigariet a zapaľovať. Jeho šiltovka zapríčinila, že som mu veľmi nevidela do tváre.

„Som Dean."

„Samantha."

„Z kade cestuješ Samantha ?"

„Stratford, Kanada. Ty ?"

„San Diego."

„To nie je až tak ďaleko." Nahlas som rozmýšľala.

„Chodím tam každý týždeň za priateľkou."

Vzťah na diaľku ? Naozaj to funguje ?

„Viem na čo myslíš." Zasmial sa. Hryzla som si do pery a pozrela na neho.

„Je jedno čo hovoria druhí. Vždy sa nájde spôsob." Usmial sa a vďaka autu čo prešlo okolo som mu konečne videla do tváre. Úsmev som mu vrátila.

„Ako ďaleko to máš domov ? Môže ťa hodiť môj otec."

„Bývam tamto cez ulicu." Zaškeril sa.

„Tak načo potom čakáš, takto neskoro ?" prekvapene som sa spýtala.

„Neviem." Mykol plecom. „Zdala si sa mi taká opustená a smutná." Jemne som sa zasmiala.

„Veľa ľudí hľadí na oblohu, lebo v nej hľadá odpoveď. Je to zbytočné, pretože tú odpoveď aj tak nájdu vo svojom srdci."

„Maj sa Samantha." Venoval mi posledný široký úsmev a s melódiu ktorú si pískal sa stratil v nočnej ulici.