Loser

Chapter 2.

Enjoy reading :)

„Mami ja sa dnes naozaj necítim dobre.“ moja stála výhovorka no dúfam že dnes zaberie.

„Takisto ako predvčerom ?“ mierne naštvaná mi pribehla mama do izby.

„Ty nevieš aké to je keď nemáš kamarátov a všetci ťa nenávidia !“ zakričal som po nej.

„Justin prosím ťa.“ zašepkala a sadla si na okraj mojej postele. Vtiahla si ma do objatia a pobozkala ma na vrch hlavy.

„Si úžasný, talentovaný a krásny mladý muž.“ chytil som ju silnejšie.

„So skvelo vyzerajúcou mamou.“ zasmiala sa aby odľahčila situáciu.

„Prečo ma potom všetci tak neznášajú a smejú sa mi ?“ povedal som potichu a pozrel som sa jej do očí.

„Pretože nevedia aký si. Nevedia aké veľké máš srdce.“ pošepkala a prstom mi ukázala na lavú stranu hrude.  

„Včera som sa spýtal Carter či so mnou pôjde na ples.“povedal som neutrálne

„Vážne, a čo povedala ?“ v jej očiach sa rozžiarili iskričky.

„Vysmiala ma. Presne ako som si myslel.“

„To ma mrzí zlatko.“

„To je jedno.“ pokrútil som hlavou a zažmurkal.

„Žiadne dievča si nezaslúži aby si bol kvôli nej smutný. Čo ty vieš možno práve dnes bude ten deň keď sa s niekým spriatelíš takže padaj z tej postele a choď sa obliecť.“ láskyplne sa na mňa usmiala a ja som ju poslúchol.

*

Práve som na ceste do školy a čakám kým tento deň skončí. Moje myšlienky blúdia kade tade a pred sebou si kopem kamienok ktorý ma sprevádza celú cestu. Viem že dnes bude každý hovoriť o tom ako chudák Justin Bieber pozval Carter na ples.

Vošiel som do školy a sklopil zrak.

„Bifloš.“

„Nula.“

„Idiot.“

A ďalšie podobné poznámky ma obklopovali po všetkých stranách.

„Oni nevedia čo rozprávajú Justin. Si úžasný.“ snažil som sa presviedčať sám seba a nepočúvať ostatných.

Je mi jasné že nie som úžasný, vlastne pravý opak no kebyže si to nehovorím nechám sa zožierať ich poznámkami a púšťam si ich k srdcu.

Čo najrýchlejšie ako sa dalo som sa dostal  k svojej skrinke a odložil som si veci.

„Uhni.“ niekto do mňa strčil. Pozrel som sa na tú osobu a zistil som že ani neviem kto to je. Som si na sto, čo sto som si na tisíc percent istý že ani on nevie kto som ja. Proste ma nenávidí, presne ako všetci ostatný.

„Čo tak čumíš ?! Povedal som aby si mi nezavadzal.“

„J-asné.“ povedal som potichu, zabuchol som skrinku a ustúpil som. Vydýchol som si a čakal som na zvonček ktorý mi oznámi koniec  poslednej hodiny. To si ešte počkám...

*

„Fajn. Teraz už len vyjsť z tadeto a mám pokoj.“ povzbudzoval som sám seba zatial čo som sa chystal odísť domov.

Už len 65 krokov a som z tadeto preč. Áno som magor. Každý deň si počítam kroky do školy aj zo školy aby som svoju myseľ aspoň trochu zamestnal. Preto viem že mi ich chýba už len 65.

„Uhm.. Justin, počkaj prosím.“  niekto zakričal.

Počkať, vážne na mňa niekto teraz zakričal ? Nie to nie je možné. Pokrútil som hlavou a opäť som sa vydal ďalej.

„Ale no tak.“ znova niekto zakričal.

Buď mi už naozaj preplo alebo tu niekto na mňa naozaj kričí, a nie sú to nadávky. Pre istotu som sa štipol a potom som sa otočil.

Pár metrov predo mnou išla oproti Samantha.

„Ďakujem že si konečne zastal.“ povedala dosť naštvane.

„No-uhm, prepáč.“ nervózne som sa pozrel na topánky.

„Pozri ja viem že to asi bude blbé a pochopím ak mi nepomôžeš ale prosím ťa pomôžeš mi na ten test ?“ zúfalo sa mi pozrela asi po prvý krát do očí a ja som stuhol. Neviem čo mám robiť.

Pomôcť jej na test a keď ho napíše zase budem len pošuk ktorého nemá rada, poprípade vzduch ktorý prehliada ?

Možno je to šanca mať kamarátku... Čo si to nahováram ? Nikdy sa so mnou nebude baviť len ma využije na test a to je všetko.

„Hej Justin.“ luskla mi pred očami čím ma vytrhla z myšlienok.

„Jaáá. Fajn pomôžem ti.“ vydýchol som a čakal čo na to povie.

„Vážne ? Ďakujem.“ ešte mi venovala jeden úsmev a odišla.

Ostal som zaskočený. Ona mi poďakovala a bola na mňa milá ? Je to najlepšia kamarátka Carter, určite to bude len nejaký trik. Vlastne ani neviem prečo jej pomáham. Mal som povedať nie a koniec. Určite by to nešla riešiť s učiteľkou, na to je až príliš pyšná.

Ja som taký debil. Len ma využije a potom budem ešte viac na smiech. Som tak naivný.

Ani mi vlastne nepovedala kedy a kde sa chce stretnúť. Čo ak to je celé len pasca ako ma opäť strápniť ? Oh, už začínam byť paranoidný.

Nie je tu síce veľa čitateľov ale aj tak ďakujem za každé jedno prečítanie. Vaše komentáre ma potešili a dúfam že ich tu bude stále viac a viac. :) Dúfam že sa vám časť páči..