Loser

Chapter 22.

1376 slov !!!! Som úžasná ? Samozrejme :D

ale ešte predtým -->

Dúfam že sa časť bude páčiť lebo som sa s ňou trápila 2. krát pretože sa mi to vymazalo. Ďakujem za úžasné komentáre ani neviete akú radosť ste mi spravili. Ste proste dokonalé, lepšie čitateľky som si ani nemohla priať. <3 Viem že som vás dosť prekvapila s tou psychiatriou, no sama som sa rozhodovala či to tam dať ale potom mi to prišlo ako fajn nápad.

Špeciálne poďakovanie je Paulínke a Vikinke. Kvôli nim je dnes aj časť :D

UPOZORNENIE: Neberte to veľmi vážne. Nikdy som na psychiatrií nebola (dúfam že ani nebudem :D) takže tieto veci som si všetky vymyslela. Vlastne to ani nie je taká tá psychiatria s tmavými izbami a jednou posteľou a liekmi, ale však uvidíte :D Berte to skôr ako takú skupinovú terapiu :)

ivoka44- vôbec sa nemusíš ospravedlňovať. Chápem to sama mám ledva čas na napísanie časti. Len som chcela vedieť či ťa loser ešte baví lebo tie tvoje 100 slovné komentáre ma vždy pobavili :D

Milujem vás všetky, dúfam že tu budú komentáre ako predtým <3

Po tom ako mama vyplnila nejaké papiere, sme sa dohodli že si pre veci pôjdem s ňou. Pobalil som sa a s mamou po boku sme vošli do pavilónu budovy kde budem pár dní bývať. Atmosféra bola napätá, nikto nepovedal ani slovo. Zhodil som tašku pri posteľ celkom prázdnej izby a posledný krát objal mamu ktorá ešte stále plakala.

„Budem ťa chodiť navštevovať a budem sa za teba modliť a...a“ hovorila medzi vzlyky.

„Mami..“ držal som ju v pevnom náručí.

„Všetko bude v poriadku, Justin. Budeš tu len pár dní a potom pôjdeš späť domov. Budem tu pre teba nech sa stane čokoľvek. Veľmi ťa ľúbim.“ Pobozkala ma do vlasov a jej postava zmizla za dverami.

Bolo len pol dvanástej. Sadol som si na nie až tak mäkkú posteľ a hlavu som si založil do rúk. Zhlboka som sa nadýchol. Až teraz som si uvedomil že ak by vtedy neprišla Samantha, pravdepodobne by teraz moja mama chystala pohreb. Taktiež som si uvedomil že žiadna správna chvíľa nie je, preto tu aj mám knihu na ktorú som sa tak chystal. Moje rozmýšľanie vyrušilo jemné klopanie na dvere. Dovnútra vošla doktorka Maxfield a sadla si na posteľ vedľa mňa. Rukou ma pohladila po chrbte a venovala mi jeden povzbudivý úsmev.

„Chcem aby si si uvedomil že toto nie je tak celkom psychiatrická liečebňa. Je to skôr terapia. Budeš sa tu stretávať s niektorými ľuďmi ktorý sú na tom tak ako ty a hlavne sa budeme rozprávať. Zistíme kde nastal problém a so všetkými tvojimi pocitmi sa so mnou podelíš.“

„Uvidíš, nie je to tu také zlé. Nechceš sa ísť zoznámiť s ostatnými ?“

„No, ja neviem...“ bol som nervózny zoznamovanie mi nikdy nešlo.

„Poď, možno sa s niekým spriatelíš.“ Len som jemne prikývol a postavil sa.

Prešli sme dlhou bielou chodbou a zastali pred dverami. Vošli sme dnu a tam už bolo v kruhu posadaných niekoľko ľudí asi v mojom veku a ich pohľady zastali na mne. Mal som trochu strach. Neviem ako to tu chodí a akí sú tu ľudia. Doktorka si sadla na voľnú stoličku a ja vedľa nej.

„Takže, dnes tu máme nového člena ktorý tu s nami chvíľu pobudne. Volá sa Justin. Určite budete mať možnosť sa spolu bližšie zoznámiť ale ak chcete opýtajte sa ho čo vás zaujíma. Dúfam že ti to nevadí Justin.“ Usmiala sa.