Loser

Chapter 6.

Aj keď tu nie je veľa čitateľov, vy ste tí najlepší ! Ďakujem vám za každé jedno prečítanie, votes a komentáre ktoré sú tu pravidelne od niektorých báb. (Vy viete koho myslím :3) Ak by ste chceli venovať časť napíšte.

Sadli sme si tak aby nám viseli nohy dole a obidvaja sme sa nechali unášať výhľadom.

„Čo sa stalo medzi tebou a tvojou mamou ?“ jemne som sa opýtal aby som prerušil ticho.

„Moja mama nie je ako tvoja. Vždy jej bola prednejšia kariéra než ja. Bola som neplánované dieťa a vychovávali ma opatrovateľky. Moja mama si myslí že keď mi donesie značkové oblečenie a raz za mesiac si spolu dáme večeru z ktorej sa aj tak bude ponáhľať, všetko je okej.“

„Môžeš ísť na večeru k nám.“ usmial som sa.

„Prečo si na mňa taký dobrý ?“ zamračila sa a pozrela sa na mňa.

„Ja-a neviem... Moji starí rodičia mi vždy hovorievali aby som sa k ľudom správal tak ako chcem aby sa oni správali ku mne, čo je vtipné keďže ma ľudia nenávidia.“ zasmial som sa aby som odľahčil situáciu.

„Nie je to tak že by ťa nenávideli. Len si k tebe nevedia nájsť cestu a vidieť aký naozaj si.“

„Nevieš aký som. Nepoznáš ma.“

„Ako povedala Matka Tereza „Byť opustený a nevítaný je tá najhoršia bieda na svete.“ hlesol som.

„Nikto s tebou nemôže zaobchádzať ako s menejcenným pokiaľ to sám nedovolíš. Nesnaž sa byť vzduch ktorý si nikto nevšíma.“

„Ja.“ vydýchol som. „Snažil som sa. Chcel som aby ma mali ľudia radi, ale nestalo sa. Teraz som radšej vzduch.“ pokrivene som sa usmial.

„Zahoď sveter ktorým zakrývaš všetky svoje tetovania. Ukáž ich svetu, pretože len vtedy ukážeš aký naozaj si. Si ako obrázok z puzzle. Musíš ukázať každý jeden kúsok lebo inak ľudia neuvidia celkový obraz.“

„Ako..?“ zasekol som sa a prekvapene na ňu pozeral.

„Prepáč všimla som si ich keď si bol za klavírom a mal si vyhrnuté rukávy.“ prikývol som.

„Som taký aký som. Nesnažím sa byť nikým iným a to je tá vec prečo ma ľudia nemajú radi. Mohol by som ti tu teraz hovoriť ako neznášam knihy alebo učenie a oblbovať ťa sladkými rečičkami ako to robia ostatný chalani lenže ja taký nie som. Snažím sa byť úprimný, všetko myslím zo srdca a nikdy som nikomu neublížil. To že ľuďom neukazujem ako sa cítim alebo aký som slabý ešte neznamená že im ukazujem že som niekto iný. Proste si ich k sebe nepúšťam, lebo ich nezaujímam. Nemajú ma radi a ja im to neberiem.“ skončil som svoj monológ a Samantha sa na mňa len ticho pozerala.

„Nehovorím že sa snažíš byť niekým iným. Lenže takto neukazuješ ani to aký si. Všetci ťa berú ako debilka s dobrými známkami.“

 Z pohľadu Samanthy (v story budú jej pohľady len málo krát)

„A ako ma berieš ty ?“ pozrel sa mi do očí a ja som nevedela čo mám odpovedať.

Vydýchla som. „Veľmi ťa nepoznám no viem že nie si ten za koho ťa všetci majú.“ usmiala som sa.

Kebyže ma teraz vidí Carter asi ma zabije. Neviem prečo sa s ním bavím, s niekým ako je Justin Bieber. No tie jeho karamelové oči majú niečo do seba. Takéto oči by nemali byť smutné ale mala by z nich vyžarovať radosť ktorú by dávali ostatným ľuďom. Žiadny človek by nemal byť sám. Nemal by sa pretĺkať problémami a po boku nemať nikoho. Nemôžeme vyriešiť problémy iných ľudí, ale môžeme si k nim prisadnúť vziať na svoje plecia časť ich bremena, a tak zmenšiť ich bolesť. Som ochotná vziať na svoje plecia časť jeho bremena. On bol ku mne milý a pomohol mi napriek tomu že som naňho bola často krát hnusná, napriek všetkým tým výsmechom a hlavne napriek môjmu nečinnému prizeraniu sa keď on trpel. On mi ukázal svoj „horský vrchol“ kde nikto iný nechodí. Jeho zaujímali moje problémy a nie len to kedy robím ďalšiu party. On je človek ktorý ma vie pochopiť a môžem byť pred ním taká aká som.  

Krátka časť pretože to už dnes píšem druhý krát. Prvý krát sa mi to celé vymazalo takže toto je len to čo som teraz vymyslela a čo som si zapamätala. Viac dnes písať nejdem lebo som mala nervy keď sa mi to vymazalo :D

Chcem vás ešte upozorniť že nič nemusí byť také ako sa zdá...:)