Loser

Chapter 25.

Síce je to len niečo okolo 3000 slov ale predsa. Ako vždy ďakujem za komentáre a votes, som zvedavá čo poviete na túto časť <3

„Si si istý ?“ spýtala sa doktorka keď vošla do mojej izby.

„Na sto percent.“ Usmial som sa.

S prikývnutím ma chytila okolo pliec a spoločne sme vošli do spoločenskej miestnosti. Tam už všetci sedeli v kruhu ako zvyčajne a hneď si všimli našu prítomnosť.

„Dnes je špeciálny deň. Justin odchádza domov, chceš ešte niečo povedať pred tým než sa rozlúčiš ?“

Pomaly som prikývol a doktorka si sadla na svoje miesto. Ostal som stáť a v hlave som si usporiadával čo poviem.

„No nie som veľmi dobrý rečník.“ Začal som a ostatný sa zasmiali.

„Chcem vám však povedať, že pravý dôvod prečo som tu posledné dni s vami bol, je že som sa pokúsil o samovraždu. Áno urobil som to a nie som na to hrdý. Konal som bezhlavo a až teraz som si uvedomil následky ktoré mohli vzniknúť. Za posledné dni som zistil veľa vecí. Som rád že som ich strávil tu, aj keď som sa tomu najprv bránil. Viem že by som tu mohol ostať a nemusel by som riešiť veci tam vonku. Boli by to pokojné, bezstarostné dni, no viem aj to, že to ja nechcem. Chcem sa postaviť naprieč veciam a ísť ďalej. Nechcem sa vzdať, nechcem sa cítiť slabý pretože človek čo pred vami stojí už nie je ten Justin čo sa všetkého bál a vyhýbal sa ľuďom. Vážne. Ak by som tu takto stál pred mesiacom asi sa zaseknem a utečiem. Pamätám si deň keď som mal mať v škole koncert, no ja som sa ho len tak vzdal pretože som mal strach. Ďakujem ľuďom tu, že mi otvorili oči a ukázali že sú v živote aj horšie veci než tie čo som zažíval ja. Som rád že som vás spoznal.“

„Budeš mi chýbať, ty socka.“ drgla do mňa Beatrice.

„Aww, poď sem.“ Zasmial som sa a objal ju.

Silno ma chytila a hlavu si položila na moju hruď. „Ďakujem. Ukázal si mi čo to znamená mať kamaráta.“ Zamrmlala.

„Nie je to posledný krát čo sa vidíme, ver mi.“ Usmial som sa.

„Poď sem bro.“ Rozbehol sa za mnou Ryan a pritúlil sa ku mne. Zasmial som sa pretože vyzeral vážne vtipne. Ako také malé opustené zvieratko.

„Hneď ako sa dostaneš domov, napíš mi a vidíme sa.“ Povedal som a tľapli sme si.

Tašku v ktorej som mal veci som si dal na plece a posledný krát všetkým zakýval. Doktorka ma vyviedla na chodbu a tam už čakala mama. Silno ma objala a dala mi pusu na líce. Síce ma asi tri krát za týždeň navštívila, chýbala mi. Po tomto stručnom privítaní mi ešte doktorka dala nejaké lieky na upokojenie ak ich budem potrebovať a s posledným rozlúčením s ňou sme odišli. Popravde, som rád že všetky tieto lúčenia skončili, je to unavujúce a nič na čo by som bol zvyknutý. Veď predsa nikto nemá rád lúčenia. 

Celú cestu sme sa s mamou rozprávali, spieval som jej pesničky čo hrali v rádiu a smial sa na jej „opatrnom“ šoférovaní. Bol to týždeň no zdalo sa to ako večnosť. Hneď ako sme prišli domov mi mama nabrala plnú misku špagiet ktoré som s chuťou zjedol. Vybalil som si tašku a napísal Samanthe. Do desiatich minút prišla a hneď sa mi hodila do objatia. Zakrútil som ju a potom sme sa začali smiať.

„Potrebujem od teba jednu láskavosť.“ Zdvihla na mňa obočie na znak nech jej to vysvetlím.

„Zmenu.“ Usmial som sa.

*

„Dobre, čo tak urobiť z teba emáka s ofinou v ksichte ?“ zasmiala sa Samantha.

„Samantha Winthrop asi si neuvedomuješ že máš v rukách moju budúcnosť. Ak to doserieš zabijem ťa.“ Trochu nervózne a varovne som skonštatoval.