Loser

Chapter 12.

Časť venujem gabci_belieber ktorá o to žiadala v "not a part"

Prechádzal som uličkou ktorá viedla k nášmu domu, kamienok čo som si kopal sa náhle niekde stratil tak som ostal len ja. Vonku sa už stmievalo, čiže tu už veľa ľudí nebolo. Oproti mne išiel jeden pár, ktorému som len ticho závidel a pár detí utekalo domov.

Nechcem sa utápať v myšlienkach a riešiť „čo keby“. Môj život je takýto či už sa mi to páči alebo nie. Aspoň teraz. Svoju budúcnosť však takto biedne nevidím. Dokončím tento pekelný rok školy a odcestujem. Budem skúmať nové miesta, druhy hudby, ľudí. Možno to znie šialene, no ja verím že budem šťastný. Predsa len, svoje sny musíš mať väčšie než strach ktorý sa v tebe skrýva. Občas človeku ostane len nádej a viera v to že bude lepšie...

Keď už som prešiel tou dlhou ulicou, ktorá mi ešte nikdy takto dlhá nepripadala, vošiel som domov kde ma čakala usmiata mama. Na jej šťastný výraz som musel zareagovať úsmevom ktorý však nebol tak celkom úprimný. Sadol som si za stôl kde ma už čakala prichystaná večera a pustil som sa do nej.

„Justin, si v poriadku ? Za celý večer si nič nepovedal.“ niekedy sú slová zbytočné...

„Áno som, len nemám čo povedať.“ povedal som prosto a pozrel sa na ňu.

„Fajn.“ vydýchla. „Ako pokračuje tvoje doučovanie so Sam ?“ usmiala sa.

Prudko som prehltol sústo čo som mal v ústach a rozhodoval sa čo jej poviem. Nechcem svojej mame klamať, vlastne je to zbytočné.

„Ja sa už so Samanthou nestretávam.“ povedal som tichšie.

„Prečo ? Stalo sa niečo ?“ pozrela sa na mňa s obavami.

„V podstate ani nie, len už si známku opravila.“ pokrivene som sa usmial aby to vyzeralo presvedčivo. Fajn ja viem že som jej nechcel klamať a vlastne toto ani klamstvo nie je, sú to len vynechané detaily ktoré ona nemusí vedieť.

„To ma mrzí, zdalo sa mi že si spolu rozumiete.“ ver mi, to aj mne.

Len som pokrčil plecom a zaniesol tanier. Po tom čo som sa osprchoval, som sa postavil pred zrkadlo a sledoval svoju nahú hruď. Obzeral som si každé jedno tetovanie na svojom tele a rozmýšľal pri akej príležitosti som si ktoré dal spraviť. Bolo to úžasné dielo a ten chlapík to zvládol excelentne, niekedy mi je až ľúto že to ľudia nevidia. Som umelec, svoje pocity dávam na svoju kožu a do textov piesní. Niekedy je až bláznivé čo všetko umožní fantázia.

***

Sobota. Konečne. Deň ktorý robí ľudí šťastných.

Chcel som prespať celý deň, lenže keď som zistil že to asi nepôjde, zachuchmal som sa do perín ešte viac a z nočného stolíka vytiahol knihu. Otvoril som ju a ponoril sa do úplne iného sveta.

Z pohľadu Samanthy

„Áno mami. Fajn. Okej. To sa dalo čakať. Nie, nie som drzá. Dobre. Budem tam.“ po tomto namáhavom telefonáte som sa konečne vyšuchtala z postele a dobre že nedoplazila do kúpeľne. Čo som však nemala robiť, bolo to že som sa pozrela do zrkadla. Poznáte ten deň keď ste znechutený sami zo seba a vidíte na sebe len tie negatívne veci ? Tak ten deň je práve teraz. Radšej som sa len rýchlo osprchovala a snažila sa vymyslieť čo také si mám obliecť na stretnutie s nejakým pracháčom na ktorého chce mama urobiť dojem. Bola som znechutená z celého tohto dňa. Nakoniec som však niečo vymyslela a obliekla sa. Upravila som sa a ešte som si nacvičila ten najlepší falošný úsmev. Stratiť dve osoby na ktorých vám záleží a byť s matkou ktorá o vás nejaví záujem a ak áno tak je to len nekonečné posúvanie a kritizovanie nie je veľmi príjemné. Najviac ma však mrzí Justin. Ublížila som mu, aj keď som nechcela. Nikdy ten nezmysluplný rozhovor počuť nemal. Mala som hneď všetkým povedať že sa s ním bavím nech sa to ostatným páči alebo nie. Lenže hovoriť alebo rozmýšľať o tom čo sme mali alebo nemali urobiť je ľahké no bohužiaľ tým sa nenapraví to čo sme už spravili.

Keď už prišiel taxík ktorý mi mama poslala, zhlboka som sa nadýchla a posledný krát sa obzrela v zrkadle.

„Čo ten smutný výraz slečna ?“ milo sa ma spýtal postarší šofér a pod jeho fúzmi sa objavil úsmev.

„Len mi dnes nie je veľmi do úsmevu.“ odvetila som a zbytok cesty trval v tichosti.

Vyšla som pred snáď sto hviezdičkový hotel a nasmerovala si to do miestnosti ako mi povedala mama.

Po hodine strávenej počúvaním o tom ako to ide s rastom firmy a systémom financií som už fakt nevládala udržať ani ten falošný úsmev. Ešte aby toho nebolo málo, doprovod pána „Meno-som-zabudla" bol jeho extrémne namyslený a arogantný syn Ethan, ktorému by som najradšej jednu trafila. Len som ťažko vydýchla a bolo mi jedno ako sa tvárim alebo aká zo mňa ako by povedala moja mama „vyžaruje energia.“ Keď som však zistila že tento rozhovor ani zďaleka nekončí, len som sa nepohodlne pomrvila na stoličke.  Kde je Justin a jeho šialené vysvetľovanie na ktorom sa vždy smejem, teraz keď ho potrebujem ?

Ladies, neviem či sa vám táto časť páčila lebo je v podstate o ničom... Viem že by ste chceli aby boli čo najrýchlejšie spolu, ale ja to tak nechcem. Chcem aby tu bol opísaný aj život toho "pošuka" čím je táto story výnimočná :)) Za to že je časť už dnes môžte poďakovať mojej úžasnej bitch ktorá sa mi kvôli tomu vyhrážala :D Votes a komentáre potešia, ďakujem za podporu a každé prečítanie. Love you sweathearts. Xoxo Ivana