Loser

Chapter 11.

Lásky vy ste neuveriteľné <3 Keď som videla koľko komentárov bolo na minulom príspevku k tomu že Losera skončím skoro som umrela od šťastia. Každá jedna z vás mi dodala motiváciu na písanie a hlavne viem že nepíšem nadarmo. Tie komentáre boli proste wow :3 neverila som že by mal niekto tak rád moju story...

A za to ladies and maybe gentlemen vám dnes pridávam túto časť. Chystala som sa na to dlhšie a dokonca som jednu raz celú vymazala lebo nebola taká ako som ju chcela :D (logika). Dúfam že sa páči, je to cez 900 slov tak si ju užite. Votes a komentáre potešia <3

A nakoniec mám na vás ešte jeden dotaz. Chcete do tejto story aj pohľad Sam alebo nie ? Najprv som sem jej pohľad dať nechcela a popravde ľutujem že som ho sem dala ale hlavné ste vy a vaše názory takže píšte čo si o tom myslíte :)

Prechádzal som cez učebne a počúval urážky na moju osobu. Neriešil som to, netrápilo ma to. Jediné čo ma trápilo je Samantha, a to ako veľmi mi ublížila.

Prešiel som pri dvere kde som mal mať hodinu. Moje oči zbadali jej útlu postavu. Celý deň som sa ju snažil ignorovať, no teraz som nemohol. Zadíval som sa na jej tvár a vyzerala inak ako normálne. Nebol tam úsmev a žiarivé oči ako každý deň. Bol tam prázdny výraz a oči ktoré sa trápili. Bezducho prikyvovala Carter ktorá jej určite rozprávala najnovšie pikošky zo školy. Bol som z toho zmätený, mala by byť rada dostala presne čo chcela. Dobrú známku a ešte aj videla to ako sa trápim. Len som si vzdychol a spolu so zvonením vošiel do triedy.

„Clark sa rozišiel so Samanthou.“ šepkalo sa po celej triede kým nedošla učiteľka. Tak už chápem jej správanie. Trápil ju Clark, nie ja.

„Vraj jej navrhol že môžu ostať kamaráti s výhodami, na čo mu Samantha dala facku.“ zachichotala sa baba čo sedela predo mnou.

Pozrel som sa na Samanthu ktorá zjavne celú túto situáciu neriešila. Zrak mala uprený na výhľad von z okna. Ťažko som si vzdychol a hlavu opäť otočil k tabuli.

Aj keď spravila to čo spravila, toto si nezaslúžila. Karma ? Očividne. Najradšej by som za ňou teraz išiel a silno ju objal a povedal že som tu pre ňu, lenže ona o to nestojí. Nemá ma rada, som jej ukradnutý. A to bolí najviac.

Medzitým už prišla učiteľka a jej monotónny hlas sa mi rozliehal v ušiach.

„Bieber k tabuli.“ povedala nepríjemne.

Postavil som sa a prešiel k nej. Bol to tak nepríjemný pocit. Všetci na mňa čumeli a čakali čo sa bude diať ďalej. Zhlboka som sa nadýchol a potom mi učiteľka nadiktovala príklad ktorý som sa snažil čo najrýchlejšie vypočítať. Niekto do mňa hodil guču papiera a začal sa rehotať. Stisol som viečka k sebe a zhlboka vydýchol.

„Dobre choď si sadnúť.“ povedala pokojne učiteľka a ja som tak spravil. Ani si nič nevšimla. Aké nečakané.

*

„Tak čo Bieber ?“ zaškeril sa Greg a sotil ma Marcusovi a on naspäť Gregovi. Takto to pokračovalo až dokým neprišla ďalšia skupina ľudí kde už boli aj dievčatá.

„Poďme odtiaľto.“ zašomrala Carter. Všetci sa ako na povel dali do kroku a Marcus ma len tvrdo hodil o zem. Samantha mi venovala jeden smutný pohľad na ktorý som však nijak nereagoval a odišla spolu s nimi.

Tak ako už niekoľko krát, aj dnes stojím na kraji toho známeho vrcholu a pokladám si otázku.

Skočiť či neskočiť ?

Moja hlava bola na vybuchnutie. Myšlienky sa v nej objavovali čoraz rýchlejšie. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Trochu som sa upokojil a na chvíľu som zavrel oči. Predstavoval som si aké by to bolo kebyže ma má niekto naozaj rád. Je úbohé že som doteraz nemal žiadne dievča, no úbohejšie je že som nemal ani kamaráta.

So Sam to bolo iné. Žil som len pre momenty strávené s ňou. Tešil som sa že po celom dni plného trápenia uvidím jej žiarivý úsmev. Bola človek ktorému som veril. Zdalo sa mi že aj ona verila mne, no zdanie občas klame, však ? Nemôžem uveriť tomu že toto je naozaj Samantha Winthrop. Samantha Winthrop ktorá sa smiala keď nevedela vypočítať príklad, tá Samantha ktorá sa mi zdôverovala, pomáhala mi a hlavne tá Samantha ktorá mi povedala že ma má naozaj rada.

Chýba mi. Tak nesmierne mi chýba jej prítomnosť... Teraz je to však jedno.  Všetko to bolo len klamstvo, ktorého význam síce nepoznám ale zahrala to excelentne.

Hryzol som si do pery a začal hádzať kamienky do diaľky aby som sa odreagoval. Stále mi však v hlave vŕtala myšlienka. Prečo mi potom povedala o svojej rodine ? Že by som bol len úchýtný bod na vyrozprávanie sa ? Možno, lenže ani u mňa nemohla vedieť že to niekomu nepoviem. Aha, jasné. Ja nemám komu.

Rozhodol som sa že kapitola menom Samantha je uzatvorená. K tejto časti môjho života sa už vracať nebudem a hlavne nechcem. Budem pokračovať v živote losera ktorý mi je tak dobre známy. Svoje myšlienky, trápenia a nevyrozprávané pocity budem kompenzovať v hudbe a pomocou kníh budem zabúdať na to že je tu realita v ktorej musím žiť.

Na moje nešťastie sa však stalo niečo čo som nečakal. Keď som sa otočil, naskytol sa mi pohľad na nízku postavu ktorá sa na mňa opatrne dívala. Vydýchol som a chcel som ju ignorovať.

„Justin, prosím ťa nechaj ma to aspoň vysvetliť.“ zúfalo sa na mňa pozrela.

„Tu nie je čo vysvetľovať, Samantha.“ odsekol som a uhol pohľadom.

„Nebolo to tak ako si myslíš..“ prerušil som ju.

„Nie, Sam. Vieš že som si kvôli tomuto držal odstup, neveril som že môže byť človek čo ma má rád, no ty si ma presviedčala o opaku a nakoniec to aj tak dopadlo tak ako som si myslel.“ pokrútil som hlavou a chystal sa na odchod.

„Urobila som to len kvôli nim. Sme najlepší kamaráti už od základnej, vieš čo by sa stalo kebyže zistia že sa s tebou bavím mimo školy a mám ťa rada ?“ vyhodila rukami. „A ja mám. Mám ťa rada a chcem s tebou byť.“ pozrela sa na mňa.

„Neviem či ti dokážem veriť. Dôveru si musíš získať no ty si tú moju k tebe akurát tak zničila. Nechcem byť znova sklamaný a už vôbec nechcem byť náhrada za niekoho iného. Nechcem ľútosť.“  

Otočil som sa na päte a odišiel. Až teraz je kapitola môjho života so Samanthou ukončená.