Loser

Chapter 35.

Samantha

Ak by som povedala že všetko to s Deanom nebolo divné, klamala by som. Prišlo mi to ako keby sa so mnou Boh zahráva. Ako keby ma chcel presvedčiť, že by som mala chytiť prvé lietadlo a letieť za Justinom. Všetky tieto súvislosti mi prídu až neskutočné.

Rukami som si prešla cez vlasy a nechala sa prefúknuť večerným vetrom. Onedlho vedľa mňa zastal otec s autom a so širokým úsmevom ma privítal. Veci mi odložil do kufru a ja som si zatiaľ nastúpila. Našťastie, cesta netrvala až tak dlho. S otcom sme sa bavili o klasických veciach. Pýtal sa ma na školu a podobné banality. Bola som otočená k oknu a sledovala mesto. Po chvíli sme prišli k veľkému domu a otec zaparkoval v garáži. Už hodnú chvíľu som tu nebola, ale veľa sa toho nezmenilo. Vyšla som hore schodmi do izby ktorú mi otec ukázal a zvalila sa na veľkú posteľ. Ešte mi chvíľu otec rozprával o tom, že sa tu mám cítiť ako doma, pretože to je aj môj domov a podobné hlúposti. Hneď ako odišiel som si dopriala horúcu sprchu a prezliekla sa do pyžama. Nebola som veľmi unavená tak som si otvorila notebook a prezerala si rôzne stránky. Veľmi ma to nebavilo, tak som si obliekla huňatý župan aj s papučami rovnakej látky a vyšla na balkón ktorý som mala z izby. Mesiac krásne svietil a samozrejme že dom musel mať výhľad na more. Rozmýšľala som nad tým aké by to bolo kebyže je tu teraz Justin so mnou. Možno by sme práve teraz bežali pri pláži a bláznili sa. Možno by ma hodil do vody a ja by som sa na neho naoko urazila. Pri tej myšlienke som sa pousmiala. Nakoniec som sa však aj tak musela vrátiť do reality, kde je Justin odo mňa tisícky kilometrov ďaleko. Všetko toto je moja chyba. Ja som bola na tej party. Ja som sa bozkávala s cudzím chalanom a hlavne ja som utiekla ako zbabelec. Možno keby som nerozmýšľala tak chabo, vyriešili by sme to a ja by som mohla byť teraz s ním. Prečo som sa nemohla nad tým všetkým povzniesť ? Predsa za mnou aj po tom všetkom prišiel.

Povzdychla som si a radšej sa nakoniec do tej postele vybrala.

Justin

Dni ubiehali, no každý jeden bol rovnaký. Ráno som vstal, išiel do školy a späť domov. Cítil som sa ako keby som sa vrátil v čase do mesiacov, keď som ešte nebol so Samanthou. Našťastie, tento krát ma Clark a jeho cvičené opice ignorovali. A ani toto ráno nebolo odlišné. Vstal som, obliekol som sa a išiel do kuchyne na raňajky. Mama predo mňa položila omeletu a sadla si oproti mne. Zamumlal som jej pozdrav a pustil sa do raňajok.

„Justin, si v poriadku ? Posledné dni sa správaš dosť zvláštne. Stále si zavretý v izbe, deje sa niečo medzi tebou a Sam ?"

„Je to medzi nami trochu zložité, ale som v poriadku."

„Len mám o teba strach. Aj predtým si hovoril, že si v poriadku..." odmlčala sa. „Nechcem aby sa ti niečo stalo." Zamrmlala.

„Som naozaj v poriadku. Nič sa mi nestane, sľubujem mami." Jemne som sa usmial.

„Čo sa stalo ?" začala vyzvedať.

„Nechcem to riešiť."

„Dobre." Vydýchla. „Ale vieš že mi môžeš povedať všetko." Prikývol som.

*

„Ako iste viete, za pár dní sa bude rozdávať maturitné vysvedčenie..." začala s výkladom učiteľka.

„A keďže už nemáme čo preberať, dnes mi každý napíše sloh o tom ako vidíte svoju budúcnosť ďalej." Všetci si začali niečo mrmlať a šomrať.

„Myslím si že je to dosť jednoduchá téma a verte mi, aj pre mňa sú tieto posledné dni najhoršie. Keď to dopíšete, môžete ísť domov." Mykla plecom a začala rozdávať papiere.