Loser

Chapter 1.

„Zvládneš to.“ povedal som si keď som vchádzal do tej hroznej budovy menom škola. Vybral som sa k skrinkám a odložil som si veci. Snažil som sa prejsť tak aby si ma nikto nevšimol a svoju myseľ som sústredil na každý jeden krok.

Vo dverách som zbadal JU. Bola tak krásna. Išla so svojimi kamarátkami a na jej tvári bol ten neodolateľný úsmev. Išla oproti mne a ja som vedel že ak sa jej to nespýtam teraz tak nikdy.

„A-ahoj Carter. No vieš za týždeň je ples a, vieš no...“ nervózne som sa poškrabal za krkom a hovoril som dosť potichu.

„Prepáč Dustin. Je mi to trápne ale hádam si si nemyslel že s tebou pôjdem ?“ usmiala sa.

Prikývol som a otočil som sa a išiel preč.

„Som Justin.“ povedal som potichu a rýchlo si utrel slzu ktorá mi stekala po líci.

„Bože počuli ste to, ten chudák si myslel že s ním pôjdem na ples.“ ozýval sa smiech.

Pokrútil som hlavou aby som na to nemyslel a vošiel do triedy. Čo som si myslel ?! Ako som mohol byť tak naivný ?!

Vošiel som do triedy a sadol som si na miesto. Do zvonenia bolo ešte päť minút tak som si vytiahol knihu.

„Čo to čítaš Bieber ?“ zasmial sa Clark a knihu mi zhodil.

Vstal som z lavice a so sklonenou hlavou som si ju zdvihol.

„Hádam sa ma nebojíš.“ uštipačne sa zasmial.

Nič som nepovedal len som tam stál a čakal kým odíde alebo začne hodina.

„Rozprávam sa s tebou.“ povedal tento krát nervóznejšie a sotil ma.

„N-nie.“ v rukách som žmolil sveter a čakal kým toto peklo skončí.

„Ježíš Bieber ty si taká sračka. Nemám čas sa tu s tebou zahadzovať.“ znova ma sotil no teraz silnejšie a ja som sa ocitol na zemi. Všetci sa začali strašne smiať a ja som si hľadal okuliare ktoré mi pri tom páde niekde odleteli.

„Hľadáš toto ?“ zasmial sa Chris a v rukách mal moje okuliare.

„Prosím vráť mi ich.“ povedal som potichu no všetci to počuli.

„Ale. Hádam sa nám tu nerozplačeš.“ zahral smutný výraz a okuliare hodil do mňa. Rýchlo som ich chytil a nasadil som si ich.

Sadol som si na svoje miesto a čakal na učiteľku. Tá po chvíli prišla a ja som bol strašne rád že začína hodina.

„Samantha dones mi ukázať tvoju úlohu.“

„Pani učiteľka sme na strednej škole.“ zasmiala sa.

„Ale ja známky z niečoho dávať musím.“ pozrela sa na ňu spoza okuliare.

„Justin máš domácu úlohu ?“ usmiala sa na mňa.

„Á-áno pani učiteľka.“ povedal som nervózne.

„Dobre. Samatha v štvrtok si napíšeš test a Justin ty jej pomôžeš s učením. Samozrejme ak s tým tuto slečna Winthrop nebude súhlasiť alebo sa jej niečo nebude páčiť je na to sama. Ale ak od teba bude potrebovať pomoc ty jej ju poskytneš. Samatha radím ti odložiť si z hlavy korunku a o tú pomoc poprosiť inak to s tebou veľmi dobre nevyzerá, budeš mať napomienku.“ povedala prosto a prehrabovala sa v papieroch.

Keď učiteľka dopovedala ostal som zaskočený. Ja mám vysvetľovať učivo a k tomu ešte dievčaťu ? Jediná žena s ktorou som sa kedy dokázal normálne rozprávať bola moja mama.

Hodina prešla a ja som ešte stále nemohol uveriť tomu čo povedala. Po chvíli som vstal z lavice a išiel na chodbu kde som čakal na ďalšiu hodinu. Sadol som si na zem a hlavu som si oprel dozadu. Snažil som sa nejako rozptýliť no nepodarilo sa mi to.

„Carter ja neviem. Tá dobrá známka sa mi fakt hodí.“ zrazu sa ozvalo.

„Robíš si zo mňa srandu ?! Je to jedno učivo, preboha. Vieš ako ťa ľudia začnú brať keď ťa s ním uvidia ?“

„Pozri ja si to ešte rozmyslím dobre ?“ hlasy sa začali vzďaľovať.

„Dobre Winthrop ale toto je posledný ročník. Musíme byť niekto. Nie ako je on, mysli na to.“ toto bolo posledné čo som počul.

Postavil som sa a zažmurkal aby mi netiekli slzy. Najhoršie na tom bolo že mala pravdu.

Som nula.