Loser

Chapter 24.

Časť venujem Viki a Pauli ktoré ma už privádzajú do šialensta, kvôli tomu že som už dávno nepridala. Ďakujem všetkým čitateľkám či už ste začali čítať nedávno alebo ste so story od začiatku. <3

Medzitým čo mi Ryan stále niečo blabotal sme už došli do jedálne na obed. Po tom ako sme si zobrali obed sme si sadli za malý stôl. Jedlo bolo hnusné, už sa nečudujem keď niekto hovorí o nemocničnom jedle ako o niečom nepožívateľnom. No Ryan na to bol už asi zvyknutý takže zatiaľ čo on jedol niečo čo sa malo podobať na kus mäsa, ja som skúmal ľudí. Sledoval som ich pozorne a snažil sa zistiť prečo tu asi sú. Pohľad mi zastal na dievčati s bordovým rúžom na perách a veľkým čiernym klobúkom. Na nechtoch mala čierny lak a cez seba mala prehodené niečo pletené čo sa malo podobať na sveter. Moju pozornosť si nevšimla a naďalej sa venovala tanieru pred sebou. Drgol som do Ryana a spýtal sa prečo tu je a ako sa volá.

„To je Beatrice. Je tu len týždeň, za pár dní odchádza tak ako ty. Neviem presne čo sa jej stalo, no keď som prechádzal okolo jej izby všimol som si že na stenách jej viseli dosť divné skice.“ Pokrčil pery.

Všímal som si akí sú všetci odlišní no zároveň rovnakí. Po chvíli som zistil že dojedol tak som sa postavil a spolu sme odišli z jedálne. Prechádzali sme bielymi chodbami a schodmi. Ani by som nepovedal že sú to tri dni čo som tu. Zvykol som si na Ryana a na celé prostredie tu. Mal som rád spoločné sedenia. Rád som počúval príbehy iných a sám získaval väčšie sebavedomie, pretože ma niekto počúval. Rozprával som sa s ostatnými ľuďmi a hovoril im o svojich pocitoch.

Vošiel som do izby a ľahol si na posteľ. Len som tak ležal so zatvorenými očami s hlavou strčenou pod vankúšom. Pozrel som sa na hodiny a zistil že za desať minút mám mať sedenie s doktorkou. Posadil som sa na okraj postele a nohy zvesil dolu. Vonku snežilo, no obloha bola jasná až by som povedal že žiarila. Skontroloval som hodiny ktoré neprestajne tykali na stene a cez hlavu si ešte natiahol mikinu.

„Ako sa dnes máš ?“ spýtala sa s úsmevom, keď som už bol v jej ordinácií.

„Fajn.“ Mykol som plecom a sadol si oproti nej.

„Chcel by si mi niečo povedať ? Zdôveriť sa s niečím alebo podobne ?“

Chvíľu som rozmýšľal no potom som jemne prikývol. Nadýchol som sa a svoj pohľad ktorý som mal doteraz namierený k zemi som zdvihol k nej.

„No...“ odkašľal som si.

„Každý večer, pred tým než idem spať sa mi zdá že padám. Akoby som padal do priepasti kde sú všetci tí ľudia ktorý ma nenávidia. Často krát sa bojím zaspať len preto aby som ich nevidel, aby mi neubližovali.“

Doktorka sa na mňa celý čas pozerala a potom si čosi zapísala do papierov. Bol som nervózny, teraz mi to už neprišlo ako najlepší nápad povedať jej to.

„Som veľmi rada že si mi to povedal. Chcem aby si si každý deň pred tým než pôjdeš spať povedal že ti nič nemôže ublížiť. Si dostatočne silný na to aby si tie myšlienky zahnal. Takéto myšlienky sú príznakom schizofrénie. Nechcem ťa strašiť, nemysli si že si teraz blázon. Schizofrénia sa väčšinou prejavuje medzi šestnástim až dvadsiatym piatym rokom života. Má veľa podôb, sú ľahšie prípady ale aj veľmi závažné. Ty si našťastie jeden z tých ľahších, čiže sa nemáš čoho obávať. Maximálne budeš užívať nejaké lieky na upokojenie.“ Usmiala sa na mňa.

„Justin povedz mi, vedela tvoja mama o tom že ťa v škole šikanujú ?“ lakťami sa oprela o stehná a čakala na odpoveď.

„Mama vedela že nemám kamarátov. Vedela že ma v škole nemajú radi, no nič viac. Veľa krát ma chcela zobrať k psychologičke už predtým, no ja som vždy namietal. Myslel som si že som v poriadku, no teraz viem že som nebol.“