Loser

Chapter 7.

Z pohľadu Justina

Ešte stále sedíme na mieste ako predtým a kocháme sa výhľadom. Po našom rozhovore som trochu zmätený, no hlavne sám zo seba. Ako som sa jej mohol tak otvoriť ? Najhoršie na tom je že neviem čo si sme. Sme kamaráti ? Len sme sa porozprávali a bude to zase ako predtým ? Čo ak tie veci proti mne použije ? Začínali ma prenasledovať obavy. Neviem či bol nakoniec najlepší nápad pustiť si ju tak blízko k telu. Ja, Justin Bieber som si k sebe niekoho pustil a rozprávali sme sa. Fajn to by nebolo ešte také nemožné ale vyzeralo to tak že ju to zaujíma. Chcela vedieť ako sa cítim. Chcela mi pomôcť ? Netuším. Netuším ako to bude zajtra alebo ďalší iný deň, no rozhodol som sa na to nemyslieť. Viem že ma zajtra čaká peklo či už na mňa Samantha niečo vytiahne alebo nie.

„Ako si našiel takéto úžasné miesto ?“

„Možno som z tadeto chcel skočiť.“

Otvorila ústa že niečo povie, no nakoniec si ich zavrela. Po chvíli ticha ho opäť prerušila otázkou.

„Ty si ešte nikdy nepobozkal dievča ?“ Len som pokrútil hlavou a hryzol si do spodnej pery. Jej otázka ma zaskočila. Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Som vážne lúzer.

 „Mrzí ma to.“ zamrmlala.

„Čo presne ?“

„Všetko.“ vtiahla si pery a pozrela sa na mňa.

„Nepotrebujem ľútosť.“

Pomaly prikývla a zastrčila si premeň vlasov za ucho.

„Viem že som ti nikdy nebola nejakou veľkou oporou, práve naopak ale chcem aby si vedel že ma mrzí čo som robila.“

*

„Dobré ráno.“ usmiala sa na mňa mama. Len som jej prikývol a rukou naznačil pozdrav. Nemám na nič náladu. Neviem ako to bude dnes v škole a ešte k tomu mám hudobnú kde ma bude učiteľ presviedčať aby som išiel na ples a ja som sa stále nerozhodol.

Rýchlo som zjedol raňajky a išiel sa prichystať.

Ako vždy som uprel zrak do zeme a prechádzal medzi skrinkami až k mojej.

„Bieber kde máš zošit z matiky ?“ zahučal Clark cez celú chodbu. Zhlboka som sa nadýchol a keď prišiel, vytrhol mi ho z ruky.

„Píšeš ako baba.“ uškrnul sa a so zošitom v ruke sa pobral preč. Hlavu som si oprel o skrinku a vydýchol. Toto bude ešte veľmi dlhý deň.

„Ako to že si sa ešte nerozhodol ?“ vyhodil učiteľ rukami.

„Keď ja neviem. Okrem zboru a mami ma nikto hrať nevidel. Nie to ešte spievať a na školskom plese.“ oblizol som si pery.

„Justin ty to zvládneš. Tvoje texty a melódie sú úžasné. Ľudia ťa musia vypočuť. Polovica ľudí v Hollywoode sú len umelo vytvorené hviezdičky čo ti nesiahajú ani po členky. A sú v Hollywoode. Ty máš hrať na sprostom školskom plese pred pár ľuďmi. Čoho sa tak veľmi bojíš ?“ pozrel sa na mňa so zúfalstvom a očakávaním v tvári.

„Bojím sa neúspechu. Bojím sa že ma budú ľudia ponižovať ešte viac keď sa dozvedia o mojej hudbe. Hudba je môj únik. Je to môj svet. Svet bez problémov. Bez ľudí ktorým nie som dosť dobrý. Nemá ma presláviť.“ vydýchol som.

„V živote prichádza aj neúspech. Je to proste tak. No možno toto je ten bod kvôli čomu ľudia zmenia názor. Možno si ťa začnú vážiť. Započúvajú sa do tvojich textov a tým sa dostanú bližšie k tebe. To však nezistíš kým to neskúsiš. Mám ťa rád Justin a verím že ťa čaká niečo neuveriteľné. Máš talent. Talent ktorý len musíš využiť. Niektorí ľudia chodia x rokov na hodiny spevu aby dosiahli štvrťku toho čo dosiahneš ty. Bol si požehnaný od Boha.“ 

Dnes kratšia časť lebo nestíham... Dúfam že vás čítanie ešte baví lebo ja milujem písanie tejto story <3 milujem vaše komentáre a hlavne vás !!! ďakujem vám za podporu a motiváciu.