Loser

Chapter 3.

Pustite si pesničku na boku ! :)

Sú tri hodiny ráno a ja ešte stále hľadím do stropu a premýšľam. V celom dome je ticho. Jediné čo je počuť sú moje myšlienky a tikot hodín. Jediné načo sa dokážem sústrediť je tá otázka ktorú si pokladám každý deň. „Prečo ma ľudia nenávidia ?“ je to vážne len pre môj vzhľad ? Nikdy som nikomu nárokom nerobil zle, vždy som sa snažil byť milý aj k tým čo robili zle mne. Je to kvôli tomu že mám dobré známky ? Nie dobré známky má veľa ľudí no aj tak ich na svoju party pozvú.

Pretrel som si oči a zo stolíka som si zobral okuliare. Obliekol som sa a rozhodol som sa ísť na jediné miesto ktoré mi pomôže.

Keď som vyšiel kopec sadol som si na kraj a svoje nohy som si spustil dole. Keďže bolo tak cez pol štvrtej celé mesto bolo ešte posiate hmlou. Rukami som si prešiel po tvári a zhlboka som sa nadýchol. Po lícach sa mi spustili slzy a ja som im nechal voľný priebeh. Toto sú tie dni o ktorých nikto netuší. Nevedia že jedna veta vie človeka zlomiť a nie to ešte keď sa niekomu vysmievate v podstate celý život. Áno mávam depresie... A toto je spôsob ako sa ich zbavujem. Nemám kamaráta ktorému by som sa vyrozprával a on by ma podržal. Prídem sem a svoje slzy nechám len tak tiecť. Ešte som sa zhlboka nadýchol a utrel si okuliare. Postavil som sa a namieril som si to domov. Vyzul som si topánky a potichu prešiel po schodoch do izby. Ľahol som si do postele a snažil som sa aspoň na nejakú tú hodinu zaspať.

„Justin, Justin vstávaj !“ niekto mnou mykal tak som sa rýchlo prebudil.

„Zase si tam bol ?“ s bolesťou v očiach a na mňa pozrela mama.

Jemne som jej prikývol a ona ma silno objala. Ona jediná vie o mojom mieste. Hovorím jej všetko. Teda skoro všetko...

„Vieš že sa strašne bojím keď tam ideš. Je to tam nebezpečné.“ pobozkala ma na vrch hlavy a potom ma pustila.

„Vieš Justin, ja rozmýšľala som či by si sa nechcel porozprávať s psychologičkou.“ povedala polohlasne a nevinne sa na mňa pozrela.

„Mami som v poriadku.“ usmial som sa a pobozkal jej líce.

*

Pred triedou som si ešte sám pre seba pošepkal povzbudzujúce slová a vošiel som dnu. Skoro všetci už boli vnútri a sedeli v skupinkách. Každý sa o niečom rozprával tak si ma ani nevšimli. Chvalabohu. Sadol som si a vytiahol som si knihu. Oh spomínal som ako veľmi milujem knihy ? Vždy keď si čítam vžívam sa do hlavnej postavy a zabúdam na to aký hrozný život mám ja.

„A s kým ideš na ples ty ?“ rozprávali sa nejaké dievčatá.

„Ešte neviem.“

„Ak nebudeš mať ísť s kým choď za Bieberom toho odkopla Carter.“ zasmiali sa.

„Ani sa nečudujem. Ako si mohol myslieť že s ním pôjde ?“

Radšej som sa rýchlo otočil. To že som sa jej to spýtal bola najväčšia chyba v mojom živote. Frustrovane som si prešiel rukami cez vlasy a snažil sa na to nemyslieť.

Keď som išiel na poslednú hodinu niekto ma niekto potkol a ja som sa pred všetkými strepal uprostred chodby. Samozrejme že to bolo všetkým ohromne vtipné a ja som tam len ležal na zemi s rozbitou perou.

„Ty si fakt debil Clark.“ prekrútila očami Samantha.

„Ale no tak zlato.“ prišiel k nej a chytil ju za boky.

Len sa na neho usmiala a začali sa bozkávať. Ako môže chodiť s takým grázlom ? Väčšieho idiota som v živote nevidel. Oh skoro by som zabudol, Samantha určite nevie ani to že sa každú prestávku bozkáva s inou. Nuž to je už ich vec. Pozbieral som si všetky veci a postavil som sa. Môj zahmlený zrak dopadol na moje prasknuté okuliare. Oh nie. Do riti !  Zdvihol som ich zo zeme a s rozmazaným pohľadom som hľadal učebňu číslo 25. Otočil som sa a zrazu som do niekoho narazil.

„Prepáč nevidel som ťa.“ povedal som potichu.

„Vieš čo seriem ti na tvoje prepáč.“ strčil ma dozadu a ja som spadol na chrbát. Chvíľu som lapal po dychu. Opäť na zemi. Dnes už druhý krát. Oprášil som sa a za chvíľu som bol v učebni. Každý už sedel na miestach a hneď za mnou vošla aj učiteľka.

„Takže trieda. Mám tu niečo na práci tak si otvorte učebnice na strane 254 a urobte si poznámky.“

Zúfalo som si vzdychol a snažil som sa nájsť rozmazané 254. Po chvíli som to vzdal a neprítomne som uprel zrak na stenu.

„Justin, prečo tam sedíš ako telo bez duše ? Dala som vám robotu.“ zvyšovala hlas učiteľka. Bože jak ja neznášam tú starú potvoru.

„Ja.“ nadýchol som sa. „Prepáčte ale rozbili sa mi okuliare takže na to nevidím.“ povedal som na jeden dych.

„Dobre Bieber. Keďže máš vynikajúci prospech a málo vymeškaných hodín môžeš ísť domov.“ povedala chladne a ďalej sa k tomu nevracala.

Bol som.... šťastný ? Asi. Rýchlo som si zbalil veci a ešte rýchlejšie som išiel domov.

*

„Dobrý deň potrebovala by som vymeniť sklíčka na okuliaroch.“ usmiala sa mama na predavačku. Znudene som čakal na svoje okuliare a pozeral som na mamu ktorá bola dosť naštvaná.Trvala na tom ísť sem hneď po škole, vraj aby som si nenamáhal oči...

„Ako sa ti tie okuliare rozbili ?“ zasyčala a sadla si vedľa mňa.

„Už som ti to hovoril. Zakopol som a spadol.“

Len si vzdychla a za chvíľu prišla predavačka.

„Vaše okuliare si môžete vyzdvihnúť za dva týždne.“ usmiala sa.

„Za dva týždne ?!“ vykríkla mama.

„Mami prosím ťa.“ zašepkal som a snažil sa ju upokojiť.

„Prepáčte za to čakanie ale máme veľa objednávok, zatiaľ si môžete kúpiť šošovky ktoré vám dáme ihneď.“

„Čo iné mi zostáva.“ zaplatila a zobrala krabičku.

Hneď ako sme to vybavili som si nasadil šošovky a vybral sa do školy. Asi sa pýtate prečo idem do školy poobede a prečo vôbec do tej školy idem keď môžem byť doma. Na to je jednoduchá odpoveď. Idem skúšať do školskej kapely. Tam je to iné. Ľudia ťa tam neberú podľa vzhľadu alebo kto si, berú ťa za tvoj talent.

„Justin ?“ ozval sa učiteľ za mnou keď som si balil gitaru.

„Áno ?“

„Dnes ti to naozaj šlo.“ usmial sa a potľapkal ma po pleci.

Ďakovne som sa na neho usmial a odišiel.

„Justin ?“ kto zase...?

Otočil som sa a tam bola Samantha.

„Máš dnes čas ?“

Prekvapene som prikývol.

„No.. ten test.“ usmiala sa.

Z tejto časti mám zvláštny pocit... Neviem či je dobrá ale nič lepšie ma nenapadlo. Určite zanechajte názory v komentároch :) xoxo