Loser

Chapter 10.

A je to tu znova. Ráno. Musím vstať z postele a ísť do školy. Počúvať narážky mojich skvelých spolužiakov a tváriť sa že sa nič nedeje.

Vstal som z postele a zišiel dole. Prehodil som pár slov s mamou a najedol sa. Potom som sa už len obliekol a spravil potrebnú hygienu a vydal sa do školy. Cesta prešla celkom rýchlo, čo sa veľmi často nestáva. Dúfam že tak rýchlo prejde aj celý tento deň. Teším sa na poobedie ktoré dúfam že strávim so Samanthou.

Vošiel som dovnútra a odložil si veci. Prechádzal som dlhou chodbou a neďaleko stála Samantha, Carter a ďalšie baby.

„Robíš si srandu ? Jasné že nie. Využijem ho a odkopnem. Je mi absolútne ukradnutý. Veď sa na neho pozri, ako by som sa mohla s niekým takým baviť. Nebuď hlúpa.“ Sam kývla rukou a ja som len ťažko prehltol.

„Jasné. Ako som si mohla myslieť že sa bavíš s Bieberom? Prepáč Sam.“ usmiala sa Carter a objala ju.

Moje srdce vynechalo úder. Ucítil som bolesť. Všetko to bola len pretvárka ? Ako mi to mohla spraviť ? Myslel som si že ma má rada. Jasné že ma nemala rada. Celé to len zahrala na city. Znova je to všetko tak ako som si myslel. Preboha ja som taký sprostý. Všetko to teraz použije proti mne. Veril som jej. Zdalo sa mi že je moja kamarátka. Veril som že aj mňa môže mať niekto rád.

Keďže už zazvonilo a ja som stál ako prikovaný, nikto na chodbe už nebol. Zošuchol som sa dole po stene a kolená si pritiahol k sebe.

„Som nula, jasné že ma nikto nemá rád.“ pošepkal som a nechal stiecť slzy ktoré sa mi drali von z očí. Vzdychol som si a postavil sa. Teraz mi pomôže len jedna vec. Prešiel som po chodbe a ocitol sa v hudobnej učebni. Sadol som si za bicie a začal do nich trieskať. Zvuk sa rozľahol po celej miestnosti a ja som nič iné nevnímal. Moje myšlienky sa náhle vyparili a ja som sa sústredil len na rytmus v mojej hlave. Vyrušilo ma zvonenie a až vtedy som si uvedomil že prešla hodina. Tá nudná biológia mi chýbať nebude. Postavil som sa a prešiel na chodbu.

*

Celý deň som sa snažil potláčať bolesť ktorá mi prechádzala telom. Nebola to bolesť ako keď si zlomíte nohu, bola to zrada. Samanthe som sa vyhýbal a keď skončila posledná hodina išiel som rýchlo domov.

Rýchlo som vyšiel schody a všetko ignoroval. Ignoroval som mamin pozdrav, správu čo mi prišla a následne aj hovor. Sadol som si za klavír a hral. Hral, hral, hral. Hudba bol môj únik. Vedel som že keď prestanem hrať, budem sa musieť vrátiť do reality. Keď už ma boleli prsty, vybral som sa na svoj horský vrchol. Mal som v sebe toľko pocitov. Vyšiel som ten známy kopec a sadol si na moje miesto. Hlavu som sklonil a ruky som si spojil.

„Pane bože, ja viem že nič nie je náhoda a že ma toto malo niečo naučiť, no stále neviem prísť na to čo. Prečo mi ľudia tak ubližujú ? Nikdy som nikomu nič neurobil, a ak áno tak to bolo nechtiac. Kedy už aj môj život bude ako z rozprávky ? Nehovorím že je to chyba tých ľudí, ale ja som sa snažil. Samanthe som veril, chcel som aby bola moja kamarátka, no aj tak ma zradila. Ako sa mám s ľuďmi baviť, keď ma všetci chcú vidieť na dne ? Ako mám ľuďom veriť, keď ma už toľko krát zradili ? Pane bože, prosím pomôž mi.“ vydýchol som a otvoril oči.

Chvíľu som tam v tichosti sedel a kochal sa výhľadom.

„Prečo si tak rýchlo odišiel ? Ani sme sa nestihli dohodnúť.“ započul som hlas za mnou.

Postavil som sa a otočil. Vedel som že je to Samantha, ona jediná vie o tomto mieste...zatiaľ. Stisol som k sebe viečka a vydýchol.

„Myslel som si že ma máš rada.“ povedal som potichu. Jej pohľad sa zmenil na prekvapený a sledovala čo poviem ďalej.

„Veril som ti. Myslel som si že k tebe môžem byť úprimný. Že sme kamaráti.“

„Justin.“

„Nie Samantha. Hovorila si mi že mám ukázať aký som. Lenže ty sama to nerobíš. Predo mnou si sa tvárila úplne inak než aká naozaj si. Zradila si ma. Načo si to robila ? Prečo si sa ma snažila presvedčiť že si moja kamarátka ? Z ľútosti ? Aby si to potom mohla povedať Carter ?“ Nikdy som takýto suverénny nebol no všetky moje emócie sa zrazu nahromadili a ja som ich nedokázal kontrolovať.

„Zničila si mi horský vrchol.“ povedal som trochu tichšie no aby to neznelo tak zúfalo.

Pozerala sa na mňa a v jej očiach bol smútok.

„Nájdi si na doučovanie niekoho iného.“ zamrmlal som a otočil sa na odchod.

Na túto časť som sa veľmi tešila. Asi ma zabijete ale ja som si to písanie užila. Nie je veľmi dlhá no ani krátka. Nemala som veľmi čas.. Viem že chcete aby už konečne boli spolu, lenže ja nechcem aby bola táto story ako každá druhá. :) ďakujem vám za podporu. Komentáre pri ktorých sa usmievam ako idiot a votes ktoré si vážim. Love you all <3