Loser

Chapter 23.

Chcela by som poďakovať za jedeen veľmi pekný komentár a to konkrétne xXBreptaXx. Veľmi ma potešil pretože presne o to mi šlo. Chcela som aby bola táto story originálna a keď som ho čítala, tak sa mi to asi podarilo. Samozrejme ako vždy ďakujem za votes a prečítania. Časť je náhodne, pretože som mala chvíľu čas a dúfam že sa bude páčiť.

Samantha Winthrop

Hneď po tom ako som utiekla zo školy a úspešne ignorovala pohľady spolužiakov som nasadla do auta a vybrala sa do nemocnice. Cesta netrvala dlho, no začala som byť nervózna. Predsa len, nestáva sa každý deň že príde nejaká trafená puberťáčka na psychiatrické oddelenie a hľadá človeka ktorý tam len v ten deň nastúpil. Po chvíli som zastala pred nemocnicou a so sprievodom nervozity sa vybrala dovnútra. Aj napriek zime čo bola vonku som mala spotené ruky ktoré sa mi trochu triasli. Vietor mi rozfúkal vlasy a aj keď je ešte len november, jemné vločky snehu sa mi obtierali o tvár. Rýchlo som vbehla do budovy a snažila sa nájsť recepciu. Poobzerala som sa naokolo a uvidela dve asi sestričky alebo ako tu robia ako sa rozprávajú. Jedna hovorila druhej že prišiel niekto nový, čím asi mysleli Justina. Potom jej ešte povedala že je zlatý len trochu tichý a že jej doktorka povedala že je tu len na pár dní. Zostala som stáť a dokonca by som povedala že ma ich rozhovor rozčúlil. Chcela som za ňou ísť a povedať jej nech si tie paprče dá od Justina preč, no potom som sa zastavila. Prečo som pociťovala hnev ? Vôbec mi moje pocity nešli do hlavy tak som sa len zamračila a pokrútila hlavou. Prešla som k sestričkám a nahodila milý úsmev.

„Dobrý deň, prosím mohli by ste mi pomôcť ?“

„Pravdaže, s čím ?“ odpovedala tá čo vravela o Justinovi. Predtým som si ani nevšimla aké husté obočie má, vážne skoro ako Cara Delevigne.

„Neviete kde sa nachádza izba Justina Biebera ?“ opýtala som sa.

„A vy ste ?“ nadvihla obočie.

„Som, uhm.. jeho priateľka.“ Odpovedala som nakoniec.

„Aha, no bohužiaľ na návštevy môžu ísť len rodinný príslušníci a aj to počas návštevných hodín.“ Začala, no pri slove bohužiaľ som prestala počúvať takže z jej monológu viem asi „no bohužiaľ blablabla"

Milo som sa na ňu usmiala a otočila sa na odchod. Nechcela som to však tak rýchlo vzdať, a keď som uvidela pootvorené dvere na nejakej kancelárií, vedela som že dnes sa proste s Justinom stretnem. Tie dve dopili kávu čo držali v umelých pohárikoch a každá odišla svojou cestou. Ešte som sa poobzerala naokolo či ma niekto neuvidí a vošla dovnútra. Na vešiaku bol biely plášť ktorý som na seba bez váhania hodila a všimla som si že na stole boli nejaké zložky. Hneď som sa tam išla pozrieť a vďakabohu šťastie bolo na mojej strane a bola tam aj Justinova. Nemala som však čas si to všetko čítať tak som si len pozrela číslo izby a bežala chodbou. So sklonenou hlavou som prechádzala okolo všelijakých dverí no ani jedny nemali číslo ktoré som hľadala. Keď však oproti mne išiel mladý- celkom dobre vyzerajúci doktor, znervóznela som. A nebolo to kvôli jeho vzhľadu. Ruky som si strčila do vreciek a hlavu sklonila ešte viac. Bez povšimnutia sme okolo seba prešli a ja som si len vydýchla. Konečne som našla dvere s číslom šestnásť a jemne zaklopala. Riskovala som veľa a to len kvôli tomu aby som sa s ním na chvíľu porozprávala. Po chvíli sa ozvalo ďalej a ja som rýchlo vbehla dovnútra a zabuchla dvere. Oprela som sa o ne a vydýchla si.

„Samantha ?“ opýtal sa prekvapene.

„Hlavne mi nepovedz že nemáš náladu a mám odísť, pretože som kvôli tebe asi porušila zákon.“

Justin sa len zasmial a vstal z postele. Jeho smiech ma donútil usmiať sa. Prišiel ku mne bližšie a vtiahol si ma do veľkého objatia. Cítila som jeho vôňu, hlavu som si zaryla do jeho hrude a chvíľu sme len tak v tichosti stáli v objatí.

„Som rád že si prišla.“ Zašepkal.

„Čo to máš preboha na sebe ?“ spýtal sa po chvíli so smiechom.

„Dlhý príbeh.“ Usmiala som sa a pozrela sa mu do očí.

Boli tak krásne. Ako keď som s ním bola prvý deň a všimla som si aké pekné ich má. Bolo to poprvý krát čo som sa mu zreteľne a intenzívne pozrela do tváre.

„Počula som čo sa stalo, strašne ma to mrzí. Mala som byť s tebou, kebyže...“ prerušil ma.

„Sam. Nemôžeš tu byť vždy pre mňa. Musím sa naučiť vyriešiť si problémy sám a ty za to čo sa stalo nemôžeš. Predsa len si mi zachránila život a to je najviac.“

„Ja viem ale...“ zamrmlala som.

„Netráp sa tým.“ Usmial sa.

„Čo tu vlastne robíš ?“ zdvihol obočie.

„Chcela som sa uistiť či si v poriadku.“

„No nechcem ťa vyhadzovať ale za chvíľu musím ísť..“ nervózne si hryzol do pery.

„Máš so sebou mobil ?“

„Hej.“

„Fajn tak mi napíš hocikedy budeš môcť, kľudne aj v noci. A hlavne tu nebal sestričky.“ Zasmiala som sa a posledný krát mu zakývala.

Z budovy som odišla najrýchlejšie ako sa dalo. Nešla som však domov, išla som na naše miesto ktoré sa však teraz stalo skôr miestom kvôli ktorému som skoro prišla o Justina. Tak ako vždy som si sadla na kraj a potichu sledovala zamračenú oblohu. Hmla sa vznášala nad celým mestom a jemné vločky snehu ešte stále padali. Hoci bola zima, veľmi mi to neprekážalo. Bola som tak zabratá do svojich myšlienok že som nemala ani pojem o čase. Vzťah medzi mnou a Carter už nie je taký ako býval. Myslela som si že to čo bolo predtým bolo to správne. Že mám skvelú kamarátku, chalana a peniaze vďaka ktorým môžem mať všetko. Teraz však vidím že moja kamarátka je krava, chlapec ktorého som ľúbila mi dal kopačky a peniaze vôbec nie sú priorita. Najviac sa však bojím že začínam niečo cítiť k Justinovi.