Loser

Chapter 18.

Po čase som sa rozhodla že vám sem opäť niečo pridám. Môžte poďakovať mojim skvelým kamarátkam ktoré mi už niekoľko dní pília uši s tým že čakajú na časť. Chcela by som poďakovať všetkým ľuďom čo ešte stále čítajú a podporujú ma. <3 Prosím vyjadrite sa v komentároch alebo napíšte aspoň "Ďalšiu" aby som vedela či sa mám s vymýšľaním poponáhľať. :) <3

Po poobedí strávenom so Samanthou sa na mojej tvári znova objavil úsmev. Snažila sa ma rozveseliť a dokonca zrušila nákupy s babami len kvôli tomu aby mohla ostať so mnou. Nič také zaujímavé sme nerobili. Proste sme sa rozprávali a raz za čas som sa smial na jej šialených nápadoch. Teraz som však opäť sám. Znovu prechádzam ulicou k nášmu domu. Cesta sa vlečie a ja sa cítim opäť osamelo. Dokedy to takto bude ? Stojím Sam za to aby si zničila vzťah s jej najlepšou kamarátkou ? Čo ak si nájde chalana ? Zabudne na mňa ?

Otázky tohto typu sa v mojej hlave neskutočne hromadili. Popravde, mal som obavy. Bojím sa že sa v mojom živote deje až príliš dobrého. Prechádzal som k domu a otvoril tie drevené dvere ktorými som už toľko krát prechádzal. Gitaru som zaniesol do izby a sadol si za pripravený stôl. Mama mi venovala úsmev a pozdrav a naďalej sa venovala príprave jedla. Nervózne som sedel a podupkával nohou. Musím jej to povedať.

„Mami..?“ začal som zľahka.

„Áno ?“

„No...Vieš ako som bol na tom plese ? Keď som išiel domov, potkol som sa a spadol aj s gitarou, no a no vieš ona tak trochu praskla.“ Posledné slová som takmer zamrmlal.

„A ty si v poriadku ?“ pozela sa na mňa.

„Áno. Len asi budem potrebovať novú gitaru.“

„Mrzí ma to Justin ale obávam sa že ďalšie takéto výdavky si nebudeme môcť dovoliť. Ja..vážne sa snažím no už teraz mi je to veľa.“

„To nevadí mami. Skúsim sa na ňu ešte pozrieť, možno pôjde zahrať aspoň niečo.“ Povzbudivo som sa na ňu usmial.

Len jemne prikývla a na stôl položila jedlo. Nastalo ticho a každý sa venoval svojmu tanieru. Dojedol som a ešte ju pobozkal na líce. Odišiel som do izby a potom do sprchy. Sadol som si na postel a zobral do ruky tú nešťastnú gitaru. Snažil som sa prísť na spôsob ako s ňou niečo spraviť, no nakoniec som to vzdal. Položil som ju do kúta a hlavu som si založil do dlaní. Rukami som si prešiel po tvári a potom len tak v tichosti sedel. Po chvíli som sa postavil a zišiel dole schodmi. V polke som sa však zastavil pretože som započul vzlyk. Potichu som zišiel dole a uvidel mamu ako sedí v obývačke a po jej tvári tečú slzy. Ničilo ma vidieť ju takto, ešte k tomu keď som jej klamal. Po chvíli váhania som pomaly prešiel k nej a sadol si vedľa. Hneď ako si všimla že som tam sa snažila zakryť jej trápenie. Objal som ju a svoju hlavu podoprel o jej plece.

„Tak strašne ma mrzí že ti nemôžem dať všetko čo si zaslúžiš.“ Zašepkala.

„To je v poriadku mami. Netráp sa tým.“ Usmial som sa a ona mi pobozkala vrch hlavy.

„Som tak šťastná že mám syna ako si ty. Veľmi ťa ľúbim Justin.“ Zamrmlala keď sa jej opäť spustili slzy.

„Aj ja teba mami.“ Vydýchol som.

Chvíľu sme tam takto sedeli v objatí a nikto nič nepovedal. Viem že sa mama trápi tým že má otrasne platenú prácu, nechcem ju zaťažovať aj svojimi problémami.

Ľahol som si do postele a s ťažkosťou zatvoril oči.

*

Celý deň som všetkých ignoroval. Vlastne by na tom nebolo nič zvláštne pretože to robím každý deň, no dnes si asi to ponižovanie veľmi užívali. O tom že mi Greg rozbil gitaru už vedela celá škola. On a jeho gorily sa tomu ešte doteraz rehotali a stále o tom rozprávali. Nevidím nič lepšie ako niekomu rozbiť gitaru a potom sa na tom smiať ako idiot. Naozaj záživné. Ale asi to len ja som ten divný pretože podľa všetkého to naozaj vtipné bolo, keďže všetci ostatní to ako srandu berú. Vychádzal som už z učebne v ktorej som mal poslednú hodinu a čo najrýchlejšie som sa snažil predrať cez ľudí. Postavil som sa do radu na obed a po chvíli som aj s táckou išiel k stolu. Bol som rozhodnutý sadnúť si k poslednému stolu ako vždy no niekto moje plány prekazil. Respektíve jeho noha. Potkol ma a špagety z mojej tácky skončili na niekoho tričku. Rýchlo som sa pozbieral zo zeme, no keď som zistil kto bola obeť môjho pádu, radšej by som sa pod tou zemou videl. Nervózne som sa jej pozrel do tváre a čakal čo sa udeje. Bol som pripravený na akékoľvek nadávky, krik a neviem čo všetko. Jej pery sa roztiahli do O a vyjavene sa na mňa pozerala hneď potom ako si uvedomila čo sa stalo jej tričku.

„Ty !“ zasyčala a prstom ukázala na mňa. Nervózne som prehltol hrču slín a čakal čo bude ďalej.

„Zničil si mi tričko ! Čakala som naň tri týždne, bolo z kolekcie od Versaceho. Vieš vôbec čo to je ? Oh jasné že nevieš preboha načo ti to vravím.“ Zasyčala a prekrútila očami. Rukami rozhadzovala všade naokolo a jej tvár priam sršala zúrivosťou.

„P-prepáč, ja nechcel som. Niekto ma potkol a, a...“ začal som stresovať a moje mrmlanie prerušila.

„Nezaujíma ma to.“ Odsekla.

Otočila sa a spolu s ostatnými babami odišla. Keď som si však všimol Samanthu ako sa snaží zadržať výbuch smiechu, musel som sa pousmiať. Rýchlo odcupitala za nimi a mne venovala jeden podporujúci pohľad.

Moje šance toho že budem s Carter niekedy chodiť sú nulové. Nie že by to tak predtým nebolo, no toto to len zaklincovalo.