Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Zasadnutie

Draco

Premiestnil som sa na Malfoy Manor. Tu sa konali naše stretnutia alebo zasadania. Nechápem ako mu môj otec mohol ponúknuť jeho dom ako hlavné stredisko smrtožrútov.

Hneď keď som vošiel som zamieril do salóniku v ktorom sa to vždy konalo. Zatiaľ som bol iba na dvoch stretnutiach, ale nikdy som sa medzi toľkými smrtožrútmi necítil dobre. Vychádzala z nich taká temná aura.

,,Ach Draco, konečne si dorazil. Čakali sme len na teba." Privítal ma Pán Zla a ja som sa mu poklonil.

,,Práve som dorazil do Rokfortu, prepáčte prosím moje zdržanie." Ospravedlnil som sa mu aj keď celkom neochotne. Prerušili ma v tú najmenej vhodnú chvíľu.

Iba sa zasmial. ,,Môžeš si sadnúť." Sadol som si na moje obvyklé miesto vedľa mojej matky. ,,Ten Rokfort. Horšie mesto som v živote nevidel." Začal si sťažovať. ,,Už sa teším keď bude Dumbledor mŕtvy, a my ovládneme aj toto miesto." Všetci okrem mojej matky a mňa sa zasmiali.

,,Draco, viem že si síce iba dorazil ale máš už nejakú plán ako to urobiť?" Opýtal sa ma.

,,No, rozpínavá skrinka v núdzovej miestnosti." Odpovedal som mu.

,,Predpokladám že má aj dvojča?" Opýtal sa s tým jeho slizkým hlasom.

,,Áno, v jednom z obchodov v priečnej ulici." (To je asi po česky nie? Toho si nevšímajte.)

,,Výborne." Pochválil ma a pozrel sa na môjho  otca. ,,Máš inteligentného syna, Lucius." Otec  na neho iba kývol.

Ďalej sme preberali všetko možné alebo všetky možné útoky. Dokonca som sa mal jedného útoku na budúci týždeň zúčastniť. Budú mi veriť keď im poviem že som chorý? Nechcem ísť zabíjať nevinných. Úplne stačí že musím zabiť niekoho, kto mi bude tento rok už 6 rokov riaditeľom v Rokforte.

Do hradu som sa vrátil až večer. Vonku bola už tma. Dnešný deň stojí za hovno.

Hermiona

Draco so mnou uprostred bozku prestal spolupracovať a potom odišiel. Nechal ma tam úplne samotnú. Čo som mu urobila? Čím som si to zaslúžila? Chcel aby som mu nepísala, a to som aj urobila. Prečo ale? Bola som odhodlaná zistiť odpoveďe na moje otázky.

Obzrela som sa všade okolo. Nábytok tu vôbec nebol v pôvodnom stave. Celá izba vyzerala ako po výbuchu atómovej bomby. Čo sa mu stalo? Asi si urobím cestu do slizolinskej spoločenskej miestnosti aby som sa mohla porozprávať s Pansy, Blaisom alebo Theom. Aspoň jeden z nich musí vedieť čo sa s ním deje! Prečo je taký agresívny, stále podráždení alebo emočne na pokraji?

Sadla som si do kresla kde som bola aj predtým a čakala som na neho. Bolo už šesť hodín a vonku bola tma. On tu ešte nebol. Strácala som nádej že sa sem vôbec ešte dnes vráti.

Keď ale hodiny odbili siedmu hodinu večer sa konečne obraz otvoril a stál tam on. Venovala som mu prísny pohľad. ,,Kde si akože doteraz bol?"

Pozrel sa na mňa a jeho oči boli zrazu temné, úplne chladné. ,,Prečo by som sa ti mal spovedať? Nie si moja matka!" Odsekol.

,,Ja chcem len vedieť čo sa s tebou deje?!" Zakričala som viacej. Myslím že to mohlo byť počuť aj u mňa doma.

On sa na mňa ale iba viacej zamračil. ,,Koľko krát mám ešte povedať že sa mám dobre?!" Zavrčal na mňa. Takto so mnou nehovoril už tak dlho že som cítila slzy v mojich očiach.

,,Ale ja vidím že ťa niečo trápi. Ja ti chcem len pomôcť." Zašepkala som a on si odfrkol. Zase mnou pohŕda ako predtým? Žeby ten skrat pred pár hodinami spôsobilo len to že potreboval podporu? Nemá ma snáď už rád?