Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Rozhodnutie

Draco

Zobudil som sa poobede. Pri mojej posteli už boli Theo, Blaise a Pansy.

,,Ako sa cítiš?" Opýtala sa ma hneď s úsmevom na tvári Pansy.

,,Nebolí ma to tak ako predtým." Odpovedal som jej.

Pozrela sa na všetkých okolo a úsmev jej zmizol z tváre. ,,Vieš, dnes za nami bola Hermiona." Začala.

Spomenul som si na našu hádku. Za tú dobu čo sme spolu, teda nikdy sme si oficiálne nepovedali že spolu chodíme, ale ja už som to bral tak nejak automaticky, nehádali sme sa. Naše prvé hádky začali na začiatku tohoto školského roka, keď som sa jej snažil vyhýbať. Nerád som na ňu kričal alebo bol na ňu zlý, ale nemohol som jej povedať pravdu, nie teraz. Ešte bolo skoro a ja som na to nebol pripravený. Nemohol som jej ešte povedať že som jedným z nich. Ani teraz som nevedel ako to s nami budete ďalej, či máme budúcnosť. Keď urobím to, čo musím urobiť, stratím ju, pretože si myslí že by som to neurobil, a ja by som to ani neurobil keby som nemusel. Budem v jej očiach vrah, monštrum. Nemal som odvahu jej zatiaľ o tom povedať. Raz možno. Ale teraz nie, není som pripravený. Ešte ju nemôžem stratiť. Ešte ju potrebujem. Potrebujem ju po mojom boku, aby som nemyslel stále iba na to, čomu sa nedá zabrániť. Možno to všetko potom skončí, a práve preto ju potrebujem, aby som si mohol užívať možno posledné naše spoločné chvíle.

,,Bola dosť naštvaná." Pokračoval Blaise.

Povzdychol s si. ,,Viem, pohádali sme sa." Všetci na mňa pozreli.

,,Pýtala sa nás či máš znamenie." Dokončil to Theo.

,,Čo ste jej povedali?" Všetci vyzerali smutne. Akokeby mi niečo nechceli povedať. Akokeby mi niečo uniklo.

,,Povedali sme jej že o tom nič nevieme." Povedala Pansy a mne sa uľavilo. Potom som na nich zdvihol obočie. Tak čo mi potom nechcú povedať?

,,Je na mňa naštvaná. Pretože keby nie, už dávno by tu bola." Všetci sa pozreli do zeme. Povie mi už niekto čo sa to tu deje?!

,,No, ona povedala že ak jej nikto z nás nepovie pravdu, máme na ňu zabudnúť." Pozrel som sa na Pansy. Ako to myslí? Akože zabudli? 

,,A to isté platí pre teba." Podotkol Theo. Na čo mám kurva zabudnúť?

,,O čom to do riti hovoríte?!"

,,Že Draco, povedala že dokým jej nepovieme my alebo ty pravdu, nemá pre nás existovať, máme na ňu zabudnúť." Vysvetlila mi Pansy.

Zamračil som sa na nich. ,,To ste ju nemohli presvedčiť že to není pravda?!" Začal som im vyčítať.

,,My sme sa snažili ale odišla a snáď na ňu nebudeme niečo také kričať cez celú veľkú sieň." Vysvetlil Blaise.

Schoval som si tvár do dlaní. Sme zase na začiatku. Lenže teraz sa nesnažím ignorovať ja ju, ale ona mňa. Zostávali mi dve možnosti. Buď zabudnúť, alebo jej povedať pravdu. Ešte je tu možnosť že ju to prejde a príde sama, ale tomu neverím. Je to moja sladká Hermiona, ona si bude stáť za svojím až pokým  nedostane čo chce. Prečo? Prečo teraz? Ako na to prišla? Je možné že večer keď som moc nevnímal čo robím, mi bolo vidieť, alebo proste keď som spal a ona nie. Zatiaľ nemôžem urobiť ani prvú, ani druhú možnosť. Som predsa v nemocnici.

___________________________________

Na druhý deň ráno ma nebolelo už skoro nič. Dokonca som večer očakával bolesť, ale neprišla. Pomfreyová mi povedala že ak to bude takto pokračovať tak ma pustí už na budúci týždeň. Neviem či sa mám tešiť alebo nie. Keď ma pustia budem musieť čeliť Hermione, a konečne sa rozhodnúť či jej poviem pravdu, alebo ju budem ignorovať, tak ako ona mňa. Ale zároveň už  po skoro dvoch týždňoch tu, sa nudím. Vážne by som už rád chodil po hrade a nie ležal stále tu a pozeral do stropu.

Poobede za mnou prišla Pansy. Povedala mi že sa jej Hermiona vážne vyhýba. A že keď za ňou bola tak sa tvárila že nič nepočuje. Usmieval som sa pri tom ako to hovorila. Možno sa to nehodilo, ale ja som to očakával. Je to moja tvrdohlavá levica, s ňou nepohne len tak niečo.

Keď som sa už v podvečerných hodinách totálne nudil, zastavila sa za mnou Pomfreyová.

,,Pán Malfoy, kde máte slečnu Grangerovú? Nebola tu celý deň ani od včera rána." Povzdychol som si.

,,Včera ráno sme si totiž vymenili pár názorov." Vysvetlil som jej pritom ako som ležal na posteli a pozeral do stropu. Ten strop bol plesniví ako niečo. Na to že je to ošetrovňa, je tu hygiena asi nulová.

,,Ach, to je mi ľúto." Povedala nakoniec.

,,Hmm." Zamumlal som. S tou ženou je to komplikovanejšie ako s Voldemortom. Aj keď keby si mám medzi nimi vybrať, určite si vyberiem Hermionu.

,,Uvidíte že sem príde aby skontrolovala váš stav." Začala zase Pomfreyová.

,,Nepríde. Je tvrdohlavá ako dub." Iba sa tomu zasmiala.

,,Myslím že v tomto ste rovnaký." Zamračil som sa do stropu. Čo o mne vie? Vôbec nič. A za chvíľu si budú všetci hovoriť ale mylné predstavy o mne mali.

,,Vidíte a máte ju tu!" Povedala zrazu. Hneď som si sadol a pozrel som sa k dverám. Stála tam v celej svojej kráse. Len tak tak som neotvoril ústa od úžasu. Myslel som že nepríde. Ale je dosť možné že si len prišla pre odpoveďe. Bol som teraz pripravený povedať jej pravdu?

Sadla si vedľa mňa tak ako to robila vždy. Pomfreyová zatiaľ odišla. Asi usúdila že si potrebujeme ujasniť pár vecí. Iba sme si pozerali navzájom do očí. Kurva, tak rád by som sa teraz k nej naklonil a pobozkal ju. Ale možno by som  to tým iba viac pokazil.

,,Mala som v pláne si ťa nevšímať." Začala a tým prerušila prúd mojich myšlienok a zároveň aj to ticho, ktoré medzi nami prevládalo.

,,Čo ťa prinútilo zmeniť názor?" Opýtal som sa jej.

,,Kto povedal že som zmenila názor?" Zahryzla si spodnú peru. To robí naschvál?

,,Tak si mi to sem prišla iba oznámiť?" Stále som sa pozeral na jej pery. Lepší bod som v tejto chvíli ani nájsť nemohol, vážne.

,,Nie, rozhodla som sa ti dať druhú šancu aby si mi povedal pravdu." Povzdychol som si. To som čakal.

,,Lenže ty si pravdu vysvetliť nedáš." Zamračila sa na mňa.

,,Ukáž mi dôkaz a ja ti budem veriť." Teraz som sa na ňu zamračil ja.

,,Takže chceš povedať že mi neveríš?" Usadila sa pohodlnejšie.

,,Veď práve. Myslela som že by sme si mali navzájom veriť. Tak mi prosím povedz pravdu, alebo ma pošli do riti a ja ti dám pokoj." Snažil som sa jej posledné slová prehliadnuť.

,,Ja ti verím vo všetkom, Hermiona." Pozrel som sa jej do očí. ,,Tak ťa teraz prosím ja, aby si ty verila mne." Chvíľu zvažovala možnosti.

Postavila sa zo stoličky. ,,Je mi ľúto, Draco. Jediný dôvod ako by si sa z toho dostal je, že mi ukážeš tvoju ľavú ruku, pretože ja vidím ako to urobiť nechceš. Začínam mať kôli tomu podozrenie o tom, že mi klameš." Pri posledných slovách sa jej zlomil hlas a v očiach mala slzy.

Naposledy sa na mňa pozrela a odišla. Ako to mám urobiť? Teraz ju stratím v oboch prípadoch. Aj keby som jej to povedal, aj keby som jej to nepovedal. Ale zároveň není nemocničné krídlo miesto, kde by som s ňou o tom mal hovoriť. Možno jej to poviem keď ma pustia. Či už to dopadne tak alebo tak, budem ju milovať až do konca môjho života. Hlavne aby som jej dal to čo chcela. Pravdu.