Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Ďalšia schôdzka

Draco

Už keď som stál pred Malfoy Manor, zmocnil sa ma divný pocit. Hneď to ale zahnala radosť z toho ako na to Hermiona reagovala. Na myseľ mi hneď vyskočil jeden citát, ktorý som čítal kedysi dávno v jednej matkinej knihe. Tento citát  nás spája a dosť vystihuje celú našu situáciu, a to už od úplných začiatkov.

„Milujem život, pretože mi dal teba. Milujem teba, pretože ty si môj život.“

Do sídla som vošiel s úsmevom na tvári. Hneď keď som ale prešiel prach dverí som ho zase nahradil tou mojou maskou. Vošiel som do hlavného salóna. Hneď sa na mňa všetci otočili.

,,Draco, vždy neskoro." Sťažoval si ten beznosáč hneď.

,,Ospravedlňte ma prosím." Hlboko som sa mu poklonil ale do zeme som sa zamračil, tak aby to nevidel. To on by sa mal klaňať mne.

,,Dobre, dobre sadni si." Sadol som si zase na moje obvyklé miesto a on mi zase hneď na úvod dal otázku akú aj predtým. ,,Ako pokračuje tvoja úloha?"

,,No, posledné dva týždne som strávil na ošetrovňi. Nemohol som sa hýbať, takže som na tom nemohol pracovať. Ale ešte predtým som stihol tú skrinku skontrolovať. Nefunguje to úplne dobre, ale ja to doladím." Vysvetlil som mu.

,,Bol som s tvojou situáciou oboznámený, Draco. Dúfam že zistíš kto to urobil a použiješ na neho aj neverbálne kliadby." Prikývol som ale zisťovať sa mi to moc nechcelo. Samozrejme ma zaujímalo kto to urobil, ale nemal som náladu ani nervy zisťovať to.

Zase sme preberali útoky na rodičov mudlovských detí. Už od tohoto leta sa tieto útoky diali často, ale ja som sa nezúčastnil ani jedného. Prečo by sme ich mali zabíjať? Iba pretože o svojej mágii nevedeli od narodenia ako my? Alebo pretože nevedia kúzliť? Ja som v tom žiadnu logiku nevidel. Predtým som týmto rečiam a všetkému okolo toho veril, ale od kedy do môjho života vstúpila istá čarodejnica, nemôžem s tým súhlasiť.

,,Sú to iba vyvrheľi, nezaslúžia si svoj nudný a hnusný život. Síce sa zatiaľ zameriavame iba na ich rodičov, ale hneď ako sa začneme venovať aj tým iným humusákom a humusáčkam, budem ich zabíjať jednoho po druhom." Ozvala sa Bellatrix. Zaťal som päste ale moju tvár stále zdobila moja ľadová maska.

Matka chytila moju ruku na náznak toho aby som sa ukľudnil. ,,Ach, moja drahá Bella, keď sa zmocníme Rokfortu, môžeme s tým začať." Súhlasil Voldemort a všetci okrem mňa a mojej matky sa začali smiať.

Len tak tak som sa ovládal aby som im niečo nepovedal. V takomto duchu bola celá porada. Keď som bol už pri dverách s tým že odídem som počul matkin hlas. ,,Počkaj, Draco!"

Otočil som sa na ňu. ,,Potrebujem s tebou rozprávať." Prikývol som. Išli sme na záhradu. Už to tu nevyzeralo ako keď som bol malý. Predtým tu boli všade kvety, pávy alebo fontány. Teraz je to tu tmavé a temné. Ani neviem kedy som naposledy videl že by na tieto pozemky svietilo slnko. Z tých krásnych ruží alebo všetkých tých kvetín ktoré tu matka mala a starala sa o nich, už nebolo nič. Fontány už boli prázdne. Žiadna voda a musím priznať že keby v nich časom bola krv namiesto tej vody, tak by to tu vyzeralo ako v nejakom hororu. Síce neviem čo to je, ale Grangerová mi povedala že je to dosť strašidelné.

,,Ako to zobrala?" Vyrušil môj prítok myšlienok matkin hlas. Zmätený som sa na ňu pozrel.

,,Kto ako zobral čo?" Povzdychla si a pozrela sa na mňa akokeby čakala že mi to z toho že sa na mňa bude pozerať dôjde.

,,Drahý, vieš dobre že už sme není v situácii aby sme o tom hovorili." Zašepkala. ,,Ako vzala tá tvoja vyvolená tvoje nové ja?" Zašepkala znova.