Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Stáť si za svojim

Draco

Je trištvrte na šesť. Za pätnásť minút máme byť všetci na Malfoy Manor aby sme preberali útok na pani a pána Grangerových. Úprimne  neviem či sa na to cítim. Podľa toho čo som videl a počul to sú veľmi dobrý ľudia a taký osud by si ani nezaslúžili. V podstate som ho zradil. Som zradca, ale urobil som dobrú vec. Aspoň som sa teda snažil ukľudniť tým že som si hovoril že to bolo pre dobrú vec. A ono aj bolo. Sľúbil som Hermione že jej rodičov ochránim, a ja som to splnil. Pod všetkými týmu ochrannými kúzlami ich nenájdu. Aspoň v to dúfam. Potom je tu ešte možnosť že nikoho ani nenapadne že som to mohol urobiť ja. Aj keď som podozrivým číslo jedna. To mi je jasné. Jediný kto by mohol vedieť že som to bol ja je moja matka a teraz vlastne aj môj otec. Tiež musím dúfať v to, že dokážem moju myseľ dokonale uzavrieť. Ak sa mi to totiž nepodarí, som mŕtvi ja, ale aj Hermiona.

Opatrne, aby som náhodou nikoho nezobudil som sa snažil vypariť. Tým niekoho, som samozrejme myslel Hermionu. Ale snaha bola márna.

Otvoril som dvere od mojej izby. Ale hneď za nimi stála. Mohlo mi to byť jasné. Veď som jej všetko o tom útoku povedal. Vedela že pôjdem.

Stála tam a ruky mala založené na prsiach. Pozerala sa na mňa a ja zase na ňu. Povzdychla si a pozrela sa do zeme. Odkedy sme spolu vyšli včera z riaditeľne sme spolu nehovorili. Ani som nevedel čo jej mám povedať. Musím hrať moju rolu presvedčivo. Aspoň do tej doby, pokým sa mi podarí opraviť rozpínavú skrinku, alebo nejako proste zabiť Dumbledora.

,,Zvládneš to." Prelomila ticho a pozerala sa na mňa. Vedel som čo tým myslí, ale ja sám neviem či si dokážem vyčistiť myseľ tak, aby to vyzeralo dôveryhodne a on na nič neprišiel.

Nič som jej na to nepovedal. ,,Už je skoro čas." Povedal som skôr sám pre seba a nechal som ju tam samotnú.

Pred bránou školy som sa premiestnil. Všade na Malfoy Manoru už sa svietilo. Nadýchol som sa a potom aj vydýchol. Brána sa za mnou zatvorila a ja som postupoval ďalej do toho pekla. Každým ďalším krokom som bol čím ďalej nervóznejší. Všetko ma to ale prepadlo úplne keď som otvoril dvere a už v hale na mňa všetci čakali.

,,To sa dalo čakať že mladší Malfoy bude zase meškať." V duchu som pretočil oči a poklonil som sa mu tak ako vždy. Do zeme som sa zamračil.

Pán zla sa otočil k ďalším smrtožrútom a ja som si dovolil urobiť na neho zo zadu grimasu za ktorú som následne dostal za ucho.

Pozrel som sa za seba. Otec sa na mňa pozeral nepríjemným pohľadom. Pokrčil som ramenami. ,,Mal by si sa chovať slušne." Upozornil ma. Pretočil som oči, za čo som si zaslúžil ďalšiu výchovnú.

,,Musíš ma stále mlátiť?!" Vyskočil som na neho ale on sa iba uškrnul.

,,No takže, Lucius, Narcissa, Draco, Dolohov, Yaxley, Avery a Bellatrix, pôjdete do domu aby ste ich zneškodnili a potom ich premiestnite sem a zavriete do žalárov." Zadal pokyny beznosáč a zase zmizol. To urobil vždy. Zadal rozkazy a odišiel.

Vyšli sme pred Malfoy Manor a odtiaľ sme sa premiestnili na mne už povedomú ulicu. Videl som ten malý domček, ktorý už teraz zíva prázdnotou, o čom viem zatiaľ iba ja a Hermiona. Za chvíľu to ale bude vedieť o niečo viac stvorení. Áno stvorení, pretože tieto obludy sa iba ťažko dajú nazývať ľuďmi.

Vpredu bola Bellatrix. Hneď za ňou išiel môj otec, ja a matka a za nami boli Dolohov, Yaxley a Avery.

Bellatrix sa zasmiala a vyvaľila dvere od domu Grangerových. Následne každému naznačila smer, ktorý majú prehľadať. Dolohov, Yaxley a Avery šli doľava. Ja a matka sme mali ísť do prava a Bellatrix s mojím otcom mali vrchné poschodie.