Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Zachraná akcia

Draco

Naštvaný som rozrazil dvere od Manoru. Pred dverami do salónu som sa musel nadýchnuť a zase vydýchnuť, aby som sa ukľudnil. Potom som dvere otvoril. Boli tu všetci a zvedavo sa na mňa pozerali.

,,Neviem čo stále robíš Draco, ale čakali sme len na teba." Prelomil ticho on. Hneď sa ma zase zmocnila ďalšia vlna hnevu a poklonil som sa mu pričom som sa zase do zeme zamračil.

,,Je niečo po jednej ráno. V týchto hodinách je ťažké dostať sa z hradu." Vyhovoril som sa a sadol som si.

,,Nastali menšie kompilácie." Začal zase beznosáč. ,,Dochádza nám čas. Začína zima a my musíme do konca školského roka zabiť Dumbledora. Nemáme dokonca ani informácie o Potterovi." Celý čas sa pozeral na mňa. Môžem snáď za to že to proste nejde urobiť hneď? To sú všetci taký nedočkaví a kôli  tomu ma rušia o jednej ráno?!

,,Musíme veci dostať do pohybu. Ako si na tom s tou humusáčkou?" Snažil som sa vyzerať bez emócií ale najradšej by som ho zabil na mieste.

,,Ono je to dosť ťažké, pane." Povedal som potichu.

,,Čo si neurobím sám, tak to nebude!" Buchol päsťou do stola až všetci poskočili. ,,Začínam pohybovať že bolo dobré rozhodnutie prijať ťa medzi nás v tak mladom veku." S tým som mohol len súhlasiť ale nahlas som nič nepovedal. ,,Zabijeme jej rodičov a keď bude potom potrebovať oporu nájde ju v tebe, Draco. Je ti to jasné?" Chcel som vyskočiť z tej stoličky a nakričať na neho že to nemôže, ale len som prikývol.

,,Útok uskutočníme o tri dni. Všetci budete už o šiestej ráno tu!" S týmito slovami ukončil schôdzku a ja som sa ponáhľal za Hermionou.

Dal som jej sľub, že jej rodičov ochránim, a ja to dodržím. Len musím niečo vymyslieť. Napríklad by som sa tam mohol premiestniť ešte predtým a niekam ich ukryť. Lenže on tam dá nejaké stráže, aby odtiaľ nevychádzali.

Ďalej som už svoj plán nedokázal rozvíjať pretože som otvoril obraz a tam na mňa ešte stále čakala Hermiona. Keď videla ako som sa tváril, tak sa prestala usmievať a prišla ku mne.

,,Čo sa stalo?" Opýtala sa ma. Ignoroval som jej otázku a sadol som si na pohovku. Schoval som si tvár do dlaní a ona si sadla vedľa mňa.

,,Ja to nejako vymyslím." Zamumlal som sám pre seba.

,,Draco, o čom ste sa bavili?" Pozrel som sa na ňu. Nedokážem jej povedať že jej rodičom ide o život, ale keby jej to nepoviem, bola by potom z toho zničená ešte viacej a ešte by bola na mňa naštvaná že som jej to nepovedal a že som porušil sľub.

Chytil som jej tvár do dlaní. ,,Ďalší útok, Hermiona." Na chvíľu odo mňa  odvrátila zrak.

,,Kedy?" Opýtala sa ma a zase sa na mňa pozrela.

,,O tri dni." Videl som ako sa jej spravila vráska na tvári. To znamená že nad niečím rozmýšľa.

,,Prečo mi o tom hovoríš?" Povzdychol som si a oprel som čelo o to jej.

,,Pretože to zahŕňa tvojich rodičov." Vydýchol som. Videl som ako jej po tvári strká prvá slza.

,,Povedal si..." Prerušil som ju. Chytil som zase jej tvár do svojich dlaní.

,,Viem čo som povedal. Ja ich nejako zachránim, ale ešte neviem ako." Chvíľu na mňa pozerala a potom ma objala a plakala mi na hruď. Za chvíľu som mal mokrú celú košeľu, ale nevadilo mi to.

Vtedy ma to napadlo. Veď dnes tam ešte hliadky nebudú. Ešte nemal šancu tam niekoho poslať. Musím to urobiť teraz, ale čo si budú myslieť? Ako im to vysvetlím? Alebo kam ich zoberiem?