Spolu to zvládneme - Zlomené srdcia |Dramione| ✓

Zimné hrátky

Draco

Uplynul iba jeden deň a začala zima. Spolu s ňou sa blížili aj Vianoce. Odkedy Hermiona vymazala svojim rodičom pamäť si na nej Draco všimol aká je silná. Vedel to už dávno a vedel aj to že ak ju niečo zrazí do kolien, bude to niečo čo ju veľmi bolí, ako vtedy s Weasleym. Bol to jej dlhoročný priateľ a možno práve preto ju do dostalo. Teraz si na nej zase všimol aká silná žena to je. Pred všetkými sa tvárila že sa nič nedeje. Úsmev jej nezmizol z tváre a dokonca sa smiala. Keď ale bola sama ale so mnou, nebála sa dať na jeho svoje emócie. Videl že je smutná, zamyslená a často nevníma. Občas si len tak povzdychla a zmizla v svojej izbe, avšak nepočul odtiaľ že by plakala. Veľa krát rozmýšľal že by išiel za ňou, ale keď potrebuje byť sama tak sa jej do toho nebude pliesť. Predsa len je to všetko len kôli nemu. Zvolil si zlú stranu, aj keď nie dobrovoľne a trpia nevinný ľudia.

Dnes mali celkom v pohode vyučovanie. Žiadny problém ani nič. Vyzeralo to že tento deň nemôže vôbec nič pokaziť, ale potom mi došlo že ono sa to zase pokazí keď uvidím smutnú Hermionu. Keď mala ona ťažké chvíle pomáhal som jej. A keď som ja mal ťažké dni, bola mojím záchytným bodom ona. A preto je mi Merlin svedkom že urobím všetko pre to, aby na to nemyslela a šla ďalej.

Ako vždy som po vyučovaní zašiel do núdzovej miestnosti. Vždy som mal na to nervy. Veď tá skrinka nejde opraviť! Áno, mal som aj záložné plány ale až do dnes som sa im vyhýbal. Bohužiaľ bude musieť niečo urobiť, inak si rovno môže zarezervovať miesto na cintoríne a ešte by sa mu hodil nejaký napíš k tomu. Napríklad: Draco Malfoy pohľadný a neodolateľný čarodej. Áno to by bolo skvelé.

Urobil čo musel a išiel na obed. Už tam veľa ľudí nebolo, ale Hermiona ho čakala. Usmial sa ale úsmev mi hneď zmizol keď som videl že je zase mysľou inde a očividne zase nevníma realitu.

Prisadol som si k nej. Ani sa na mňa nepozrela. Povzdychol som si. ,,Hermiona zlato, čo si s dnešného obeda zjedla?" Zdvihla ku mne zrak a iba pokrčila ramenami. Jasné že nejedla nič.

Zobral som si tanier a naložil som na neho jedlo. ,,Musíš niečo zjesť." Záporne pokývala hlavou. ,,Ak to do seba nedáš dobrovoľne tak ťa donútim." Pozrela sa na mňa.

,,To by si neurobil."

,,Myslíš?" Zdvihol som vidličku na ktorý som už napichol zemiak a pozrel som sa na ňu. ,,Otvoriť ústa." Iba na mňa pozerala ale nič nerobila. ,,Hermiona, prosím. Urob to pre mňa."

Chvíľu rozmýšľala ale potom otvorila ústa. Dal som jej vidličku do úst a keď som ju vytiahol tak sa zasmiala. Zasmial som sa tiež a postupne som do nej strkal jedlo.

Všetci sa na nás pozerali a nikto nemohol uveriť že Draco Malfoy niečo také robí alebo že sa sám od seba smeje, ale ako som už povedal, mne je jedno čo si o tom myslia ostatný. Hlavne som bol rád že sa Hermiona smeje, a to nie kôli tomu že by musela snažiť zakryť smútok pred ostatnými, ale pretože chcela.

,,Zajtra je výlet do prasiniek (zase po česky, takže opäť neriešte) bol by som rád keby sme išli spolu." Začal som konverzáciu. Pôvodne som tam mal nejakú prácu, ale prečo nie?

,,Prepáč Draco, ale ja už som sľúbila že pôjdem s Harrym a Ronom." Prikývol som. Bolo mi jasné že nemôže tráviť všetok čas len so mnou.

,,Nevadí. Viem že by si chcela byť občas aj s nimi alebo oni s tebou." Usmial som sa na ňu, postavil som sa a nastavil som jej ruku. Prijala ju a ja som s ňou šiel do našej spoločenskej miestnosti. Mali sme už voľno a ja som potreboval nutne byť s ňou. Nemá to dôvod, proste ju len milujem a chcem byť s ňou. Aj keď možno jej chcem tak trošku zdvihnúť náladu, aby už nemyslela na svojich rodičov.