Ako to všetko bolo...

28. Vítaj doma?

Dnes večer odlietame do Fínska. Ráno sme vstali okolo 8:00. Celý deň, tu je zhon lebo sa balíme. Juro tam už vecí má, on si berie len nejaké drobnosti. Ja to mám horšie, musím si brať všetko. A čo mi búde chýbať, to dokúpim. Letenky sme kúpili už predvčerom. Musela som si ešte vybaviť cez internet taký preukaz, že sa tam sťahujem ako keby. Mala som so sebou asi 4 plné, veľké kufre. Bola som hrozne nervózna. 

J: Čo ti je láska?

T: Nič mi nie je.

J: Veď vidím, že ti niečo je.

T: Nič mi nie je, proste to nerieš.

J: Budem to riešiť, si moja frajerka. 

T: Ach

J: No hovor

T: No proste mám strach z toho, čo keď sa niečo pokazí medzi nami. 

J: Čo by sa malo pokaziť?

T: Veď ja neviem, proste sa bojím. Začala som plakať.

J: Joj ty trdielko moje, nič sa nepokazí, sľubujem. Objal ma a snažil sa ma upokojiť.

T: Ľúbim ťa. 

J: Aj ja teba. Pomôžem ti?

T: Nemal by si sa aj ty baliť? 

J: Ja sa zbalím za 10 minút, len tam nahádžem veci a je to.

T: Veď už som skoro zbalená. Mohol by si v lekárni kúpiť tu tabletku? 

J: Jasné mám to v hlave. Idem si pre veci a kúpim ju.

T: Dobre

J: Tak vidíme sa. Dal mi pusu.

Odišiel a ja som si išla ešte dobaliť posledné veci. Bolo už dosť hodín a Juro sa stále nevrátil. Zavolala som mu a nezdvihol. Nevedela som čo mám robiť. Už bol čas ísť na letisko, nevedela som či tam mám ísť alebo nie. Nakoniec som tam šla, možno, že sa tam objaví. Bola som strašne vystrašená, či sa niečo nestalo. V aute som bola úplne bledá, studená, myslela som si, že odpadnem. Prišli sme na letisko. Rozlúčila som sa s rodinou. Objímali sme sa dosť dlho, neviem ako dlho ich neuvidím, možno ani nikam neletím... Vošla som dnu ku kontrole, zrazu ma niekto zozadu objal. Otočila som sa a v návale zlosti som mu vlepila facku. Viem, nemusela som tak reagovať, ale ja som sa tak bála, že som sa nevedela ovládnuť. 

J: To za čo? Chytil sa za líce.

T: Ty sa ešte pýtaš, kde si bol? Vieš ako som sa bála? Začala som plakať.

J: Bol som ti vybaviť jednu vec...

T: A kde máš telefón? A akú vec?

J: Mal som vypnuté zvonenie, ešte od večera. Takýto darček. Vybral krabičku z vrecka.

Utrela som si slzy a otvorila krabičku. Bol tam kľúč.

T: Čo to je?

J: Kľúč od nášho bytu, bol som ho dať vybaviť.

Stratila som reč. A začala plakať ešte viac. 

T: Ja som taká krava, prepáč. Bolí ťa to líce? Pomedzi plač som povedala.

J: Nie láska, ty mne prepáč, mal som sa ozvať. 

T: Ja som sa tak bála, že sa stalo niečo zlé. Nechcela som už ani prísť na letisko. 

Utrel mi slzy a pohladil ma po líčku.

J: Mňa to tak mrzí. Prepáč. Pobozkal ma a stále sme sa objímali.