Ako to všetko bolo...

33. Život po rozchode

Toto je najhorší deň môjho života. Všetko pekné čo sme zažili sa rozpadlo kvôli jednej podrbanej správe, ktorá ani nepatrila mne... Som síce flegmatik ale toto ma rozhodilo ako nič iné. Cítim, že mi niečo chýba. Neviem čo to je. Možno Juro? Ublížil mi. Akože aj ja jemu ale nechcene. Nenechal si to vysvetliť. 

Som na ceste na letisko, zarezervovala som si najbližšiu letenku. V hlave mi prebehujú všetky tie pekné momenty. Bolo ich nespočetne veľa. Mám mu napísať? Nie. Nech sa ozve ak chce. Pustila som si slúchadla a púšťala tie najdepresívnejšie pesničky. Vystúpila som na letisku, žiadne kufre som nemala. Mala som len veľkú kabelku kde som mala len nutnosti. Na oblečenie sa kašlem. Prešla som kontrolami. Nebudem vám klamať, čakala som, že sa Juro objaví na letisku a dáme to do poriadku. Nestalo sa tak. 

Nastupujem už do lietadla. Nádych, výdych, všetkému je koniec. Musím ísť domov. Let som ani nevnímala. Hlavu som mala niekde vo Fínsku v Jurovom byte... Vystúpila som z lietadla, na kufre som čakať nemusela lebo veď viete. Na nešťastie pred letiskom stáli novinári. Čakali na nejakého prezidenta či čo. Všimli si ma a odfotili si ma. Doprdele, celu špirálu som mala rozmazanú. Budú vedieť, že som plakala. Snažila som sa zakryť tvár, snáď pomohlo.

Prišla som domov, rodičia nevedeli, že idem. Keď videli mňa uplakanú stáť vo vchodových dverách skoro odpadli. 

Otec: Čo sa stalo?

T: Nič, len sme sa rozišli a pohádali s Jurom.

O: Ja ho zabijem. Ublížil ti?

T: Nie tati naozaj, nerieš to, je to moja chyba. Asi.

O: Dcérka, vieš, že nedovolím aby si bola smutná.

T: Proste tati nerieš to.

M: Ale budeme to riešiť, si naša dcéra.

T: Proste to nechajte tak, a nechajte ma na pokoji. Vybehla som na nich. 

Vbehla som do svojej izby, zamkla dvere. Oprela som sa o dvere, zošmykla som sa po nich na zem a plakala som ako o dušu. Až do rána. Ráno, skoro na obed som zaspala. Vyčerpaná z toľkého plakania som dostala aj jemnú horúčku. Rodičov som poprosila aby mi doniesli lieky. Mamina prišla.

M: Nech sa páči. Podala mi liek

M: Nechceš sa o tom porozprávať?

T: Nie mami, nechaj ma prosím. To prejde. 

M: Tak ako chceš, ale som tu pre teba.

T: Ďakujem. Dala mi pusu na čelo a odišla z izby. 

Lieky som zapila. Otvorila som si Instagram. Hneď som si všimla koľko followerov mi pribudlo. Okamžite som vedela, že prečo. Nina mi poslala článok od Košických novín. 

Priateľka Juraja Slafkovského v slzách na letisku. Je veľkej láske koniec alebo sa niečo stalo?

Prečítala som si to. 

Písali, že volali aj Jurovi ale on im povedal, že sa k tomu nemieni vyjadrovať. Tak isto ako aj ja. Nechajme si naše súkromie pre nás. 

Celý deň som ležala, nič moc som nejedla. Občas vybehla nejaká tá slza. 

Takto prebiehali posledné 3 dni.

T: Timea spamätaj sa! Niečo treba robiť, nie len ležkať a smútiť.

Vstala som z postele a rozhodla som sa preniesť sa cez to všetko a začať na sebe pracovať. Obliekla som sa, že pôjdem do fitka a začnem pracovať na postave. Obliekla som si športový outfit a odišla do môjho obľúbeného fitka. Dala som aj story. Kamaráti sa báli či žijem, neodpisovala som nikomu okrem Niny.