drivers' parade | A.L.

vingt

Vzhliadajúc k Arthurovi, dívajúc sa do jeho tváre plnej sklamania, nedokázala si pomôcť. Svojou dlaňou jemne stisla tú jeho, preplietajúc ich prsty.

Domáce preteky pre Charlesa Leclerca skončili skôr, akoby boli červené svetlá schopné zhasnúť. Skôr, akoby sa bol schopný mladý Monačan postaviť z očí do očí svojmu prekliatiu a pokoriť ho.

Všade na vôkol nej sa rozpínala nespokojná, priam až zúfala vrava. Ona, ako nezaujatý pozorovateľ, mlčala. Nevedela, čo povedať. Čo sa vlastne hovorí v takýchto situáciách? Mala vyjadriť svoju ľútosť? Pravdou bolo, že žiadnu necítila. Nebola predsa fanúšikom motošportu, tobôž nie Ferrari, či Charlesa Leclerca. Donedávna predsa len ani netušila, že nejaký Charles Leclerc existuje.

Arthur si prešiel voľnou dlaňou po tvári. Na malý moment privrel oči dúfajúc, že ich nasledovným otvorením bude jeho brat stáť na čele štartovného roštu. Nestalo sa tak.

„Vypadnime odtiaľto." nečakajúc na Stellinu reakciu, vykročil smerom ku schodisku ignorujúc empatické pohľady, ktoré k nemu ľudia naokolo vysielali.

I napriek tomu, že to neboli jeho skazené preteky, cítil sa, akoby bol on tým, kto bol na Charlesovom mieste. Dokázal si predstaviť myšlienky, ktoré museli blúdiť jeho hlavou, či zlosť kolujúcu v jeho žilách.

Nechala sa ním viesť. Kráčala kúsok za ním neustále sa pridržiavajúc jeho ruky. Skoro, akoby sa bála, že ho v tom dave ľudí stratí.

Vzďaľujúc sa od okolitého hluku, chrbtom sa oprel o najbližšiu budovu. Stále boli v areály Paddocku, v jeho pokľudnejšej časti.

„Nemyslel som si, že tvoje prvé preteky formuly jeden z garáži Ferrari skončia takouto katastrofou." hlas mladého Monačana sa nechal počuť sklamaním „Dúfal som, že sa Charlesovi podarí prelomiť svoje nešťastie a konečne vyhrá na domácej pôde." priznal „A hlavne, chcel som, aby sme si to užili my dvaja."

Stála naproti nemu nechávajúc ho pohrávať sa s jej prstami. Robiac k nemu krok bližšie, chytila ho i za druhú ruku, nútiac ho tak dívať sa jej do očí.

„Arthur," oslovila ho „nikdy nezáleží na tom kde si alebo na tom, čo robíš. Všetko na čom záleží je to s kým si."

Pravý kútik Arthurových pier sa vydvihol do jemného úsmevu: „Môžem ťa niekam vziať? Mimo Paddocku, mimo môjho formulového sveta." končiac malou narážkou na ich prvú spoločnú hádku, jeho úsmev prerástol do drzého úškrnu.

Prikyvujúc, cítila ako jej z dôsledku fúkajúce vetra skĺzol pramienok dlhých blond vlasov do očí. Arthur, nahýnajúc sa bližšie k jej tvári, zastrčil jej nezbedný pramienok naspäť za ucho, tam kam patril. Jeho mentolový dych ju pošteklil na krku. Vôňa mentolu a jeho kolínskej sa pomaly stávala jej slabosťou.

„Pôjdeme?" hlas, ktorým k nej prehováral znel zrazu hrubšie, mužnejšie, nútiac ju zahryznúť si do vnútornej strany spodnej pery.

„Mali by sme." vydýchla. Na malý moment prichytila samú seba pri tom, ako očami skúmala jeho pery, premýšľajúc o tom, aké by to bolo ich bozkávať. Netušila však, že Arthur premýšľal o tom istom.

Odrážajúc sa od steny, o ktorú sa opieral, držiac Stellu neustále za ruku, vydal sa vstriec programu, ktorý si pre ňu po zbytok dňa pripravil.

Ocitajúc sa na móle monackého prístavu, neveriacky krútila hlavou. Rukami založenými vbok skúmala Arthurovu tvár, premýšľajúc nad tým, či svoj plán myslel naozaj vážne.

„Vážne?" spýtala sa ukazujúc špičkou svojej perfektne upravenej manikúry na čln odstavený na hladine mora.

„A prečo nie?" pýtajúc sa, poľahky zoskočil z móla dostávajúc sa na palubu vypožičaného motorového člnu, ktorý bol vo vlastníctve jeho brata.