drivers' parade | A.L.

vingt-et-un

Cítila, ako ju Juliin intenzívny pohľad spaľoval. Za poslednú pol hodinu ju nespustila z očí, so zatajeným dychom hltajúc každé jedno slovo, ktoré opustilo blondínkine ústa.

„... a potom sme sa pobozkali." dorozprávajúc, lyžičkou si premiešala napoly dopité cappuccino.

Spätne si spomínajúc na ich prví vzájomný bozk, do líc sa jej nahrnul rumenec. Bol to len obyčajný bozk, ničím výnimočný, či špeciálny. Hlúpy bozk s hlúpym chlapcom, na ktorý nedokázala prestať myslieť. I napriek tomu, že ubehol temer týždeň, stále si dokázala živo vybaviť mäkkosť jeho pier, mentolový dych udierajúci do jej nozdier, končeky prstov hladiace jej líce. Pred sebou mala úsmev zdobiaci jeho tvár v okamihu, v ktorom sa od nej odtiahol, či detské iskry vylietavajúce z jeho očí, pripomínajúc tak malého rozradosteného chlapca.

Julie Kristiansen sa s úškrnom na perách oprela o operadlo kaviarenskej stoličky. Prekrižujúc nohu cez nohu, vzhliadla k Stelle: „Stále neverím tomu, že si sa bozkávala s tým cukríkom z Tinderu. Svet je naozaj malý."

Julie, mala Arthura stále zafixovaného v myšlienkach, ako chlapca z Tinderu, zabúdajúc nato, že okrem iného, bol i Dennisovým tímovým kolegom z Premy.

„Dúfam, že sa bozkáva minimálne tak dobre, ako vyzerá. Ak nie budem sklamaná." špičkami nechtov udierala do dreveného stola, čakajúc na viac podrobností „Alebo kašľať nato, ako sa bozkáva, k tomu sa dostaneme neskôr." zarážajúc sa, spomenula si na niečo omnoho dôležitejšie, než bolo to, či sa Arthur Leclerc uspokojujúco bozkával alebo nie „Hovor," vyzvala ju „čo Dennis? Ten musel vyletieť z kože, keď sa o tomto celom dozvedel. Ako ho poznám, určite nedokázal zavrieť ústa."

„Ani mi ho nespomínaj," Stella, odpíjajúc si z temer vychladnutej kávy, pretočila očami „doteraz to od neho dostávam servírované na zlatom podnose."

S povzdychom opúšťajúcim jej pery, pustila sa do opisovania toho, čo sa v ten večer odohralo.

Hoci nechcela dať Arthurovi zbohom, rozlúčiť sa s ním a ukončiť tak ich spoločný deň, uvedomovala si, že skoro ráno ju čakal let domov a ona ani zďaleka nebola pobalená.

„Ďakujem za dnešný deň." obaja stáli kúsok od hotela, vzájomne sa pohrávajúc s prepletenými prstami na rukách.

„Maličkosť." Arthurovo žmurknutie jej nahnalo do tváre pobavený úsmev.

„Mala by som už ísť." hovoriac, otočila sa ponad svoje plece, očami hypnotizujúc vstupné dvere.

Púšťajúc jednu z jej rúk, vošiel si prstami do vlasov, upravujúc si rozstrapatenú ofinu. Nechcel ju nechať ísť, nie potom všetkom, nie potom, keď mu dovolila spoznať ju o čosi viac.

„Kedy ťa opäť uvidím?"

Tak jednoduchá otázka, na ktorú ani jeden z nich nepoznal odpoveď.

„Raz snáď určite, Leclerc." v snahe zahnať smútok, ktorý ju sužoval, dostávala sa do popredia opäť raz jej sarkastická stránka. Všetko len preto, aby nedala najavo viac emócií, ako by bolo potrebné. „Kto si počká, ten sa dočká." nakláňajúc sa k nemu bližšie, vtisla mu bozk na líce. Privierajúc viečka, poslednýkrát sa zhlboka nadýchla jeho prirodzenej vône miešajúcej sa s ostrou kolínskou a sviežim dychom, v snahe vryť si ju do pamäte.

Kráčala od neho s hlavou vzpriamenou, s priblblým úsmevom, z ktorého ju každou ďalšou sekundou bolela tvár stále viac a viac. Cítila sa, akoby mala opäť trinásť a toto bola jej prvá skutočná romantická interakcia s chlapcom.